Zápisniková obsession

15. dubna 2018 v 15:58 | doms |  photoblog
Dnes to bude o dosť iný článok, ako normálne. Aby ste tu stále nečítali len o mojich srdcovo-duševných mišungoch. Keďže
som celkom freak do rôznych zápisníkov a mám ich viac súčasne na rôzne úšely, tak som sa vám ich sem rozhodla ukázať.
 

A,

3. dubna 2018 v 15:59 | doms |  pillowtalk
chcem s tebou len...
výjsť na vyhliadkovú vežu v našom meste a užívať si výhľad, bicyklovať sa po meste o štvrtej ráno, sedieť v altánku v parku a rozprávať sa o budúcnosti, voziť sa autom a púšťať si pesničky, pozerať filmy a jesť pizzu, sedieť na kopci nad mestom a piť kávu, ležať vedľa seba bez jediného slova, cestovať, piecť čokoládovú tortu o jednej v noci, robiť si pikniky pri kameňolome, skateboardovať sa po meste ruka v ruke, vymýšľať si príbehy o náhodných ľuďoch, ktorých stretneme v kaviarni, smiať sa na sebe navzájom, sedieť na nábreží a jesť najlepšiu zmrzlinu v meste, vyslovovať tvoje nádherné meno stále dookola, ísť do galérie a vymýšľať si k obrazom príbehy a teórie, sedieť do noci na terse, vyliezť na strechu, viesť dlhé rozhovory a myšlienkách z kníh, hojdať sa na pneumatike, piť víno rovno z fľaše, variť niečo, čo sa nám nepodarí, no aspoň bude sranda, objímať sa z ničoho nič, pripravovať si prekvapenia, nečakane kúpiť letenky na zajtra a odísť, dávať si nezmyselné prezývky, písať si správy v noci, ukazovať si fotky z detstva, rozprávať sa o našich strachoch, vymýšľať nové texty známym pesničkám, rozprávať si naše sny, chodiť na festivaly, raňajkovať jahody s jogurtom na balkóne, ísť na vernisáž, ležať v noci na lúke, pestovať si rastlinku, zbierať sedmokrásky, prespať v moteli pre ceste, pozerať sa jeden druhému navzájom do očí, byť...

je toho veľa? pre mňa celý svet.

doms.

8teen

2. března 2018 v 11:13 | doms |  poems
mliečna pena na oblohe
ružovými snami plná
plní skromné more
no v ňom len jedna
malá vlna hrá sa
na tsunami a
naháňa oblaky so snami a
nečíta medzi riadkami a
netuší, aká riedka krv
koluje jej žilami

more zvonku plné,
zvnútra prázdne,
málo kvapiek spadne
na jej líce jasné.
čím viac kvapiek padá
tým viac sa zakalí
na dno špina sadá
povrch sa zapáli.
to dobré vyhorí
len sadza zostane,
tak more bez činnosti
v tichosti zostarne

a zmrznuté more rozmrzne raz
a voda zavalí ho zas
až sa bude topiť samo v sebe
a malé vlny splynú v jednej.

a zima navráti sa do jari
a znova stŕhne ho ten prúd bujarý
a z večerných lúčov
budú zase ranné
no nevráti sa už more čisté, svieže, jarné

18/1/18/18th


/túto báseň som napísala deň pred mojími osemnástymi narodeninami. Nikdy nebola dokončená či nebodaj premyslená. Ak ma čítate trochu dlhšie, možno ste si všimli, že som sa vždy tak nejak bála osemnástky. Bála som sa, čo príde. Túto vekovú hranicu som brala ako takú, po ktorej už budem príliš stará, respektíve mi tá mladosť začne ubiehať príliš rýchlo a ja som doteraz nič "poriadne" nezažila. Akoby som sa len z diaľky pozerala na svoj pasívny život a nič s tým nezmohla. Z týchto pocitov a omnoho viac z toho, že sú pravdivé, som sa obávala dlho. Až prišiel deň pred mojími narodeninami /17.1/ a ja som sa z toho chcela aspoň vypísať, lebo čas predsa nezastavím. Tak som vzala do ruky pero a vyšlo z toho toto. Nechcela som to publikovať, nemala som silu to prepisovať či viac sa nad tým zamýšľať. Ale dám si to tu, lebo práve sem dávam aj všetky moje pocity, ktoré majú v sebe viac sily ako ja sama a ak by som sa z nich sem-tam nevypísala, prevalcovali by ma. Odkedy mám osemnásť, prešiel asi mesiac a pol. A ja stále žijem. Ešte nie tak, ako by som chcela, ale rozhodne viac ako kedysi. Najmä po prepitom a prespatom trojdňovom výlete, z ktorého som sa včera vrátila. Moje more už nikdy nebude čisté ako bolo pred pár rokmi, ale aspoň tam budú vlny, z ktorých každá bude v sebe niesť nejakú spomienku. Vždy lepšie ako doteraz prázdne more./

doms.
 


nová (unoff.)

14. ledna 2018 v 17:04 | doms |  poems
tmavé mesto
naše miesto
na streche nášho sveta
so živým snom sa stretám
v diaľke svetlá hviezd a svetlá sveta
nedosiahnuteľná méta

pozri, padá kométa
všetky spoločne prebdené letá
cítim tvoj dych, dávny prepych,
odlož ostych a odtajni mi
svoje najtajnejšie sny

"ty"

doms.

31.12.17-1.1.18

1. ledna 2018 v 16:41 | doms |  pillowtalk
Mám notes, do ktorého si zapisujem veci, ktoré chcem počas svojho života uskutočniť. Je to vlastne zápisník mojich snov, ktorých sa tam medzitým nezbieralo 203 a niektoré sa mi už aj podarilo splniť. Nachádzajú sa tam rôzne bláznivé sny, od "prečítať knihu po španielsky" až po "hrať na šiestich hudobných nástrojoch" či "nachádzať sa v kokpite lietadla pri vzlietaní." Odškrtávať si tieto sny ako splnené je ten najlepší pocit na svete, pričom dúfam, že si raz a ako posledný odškrtnem sen č. 190, ktorý hovorí "zapísať celý tento zápisník snami a celý ho aj splniť". A moja naivná detská duša, ktorá odmieta akceptovať fakt, že o pár dní mám osemnásť, verí, že to raz aj urobím. Pretože život ako taký mi splnil mnoho z týchto snov napríklad minulý rok, o ktorých som si myslela, že navždy zostanú v mojej fantázii. Jedným z nich bolo aj osláviť Silvestra s niekým z kamarátov ešte predtým, ako sa stanem dospelou. Pretože väčšinou s rodičmi cestujeme niekam do zahraničia práve na Silvestra, a ak sa tam v posledný deň v roku nezdržíme, tak sa práve vtedy vraciame domov a mne sa už nič na Silvestra riešiť nechce. Takže som doma, v horšom prípade idem dokonca spať okolo deviatej-desiatej, veď nový rok príde aj bezo mňa. Práve preto som Silvestre vôbec nemala rada a tak nejako mi počas roka zišlo na um, že ak to chcem zmeniť, mala by som ich tráviť inak. A tak sa z včera na dnes udial môj Silvester s Rihannou.

Najprv som si myslela, že tento sen nestíham splniť, lebo mám pred sebou posledný Silvester pred osemnástkou a to sa mi jednoducho nepodarí. Ale zrazu včera na obed mi napísala Rihanna, či sa nepôjdeme pozrieť o polnoci na ohňostroj do mesta. Srdce mi zaplesalo a začala som sa tešiť, že možno nezostanem dnes znova "na ocot", ale hneď nato mi oznámila, že bude musieť ostať doma s ich psom z útulku, keďže ho majú nie veľmi dlho a bude sa báť. Lenže vtedy som sa do toho vložila ja a tak trochu sa natlačila k nim, že tam prídem spať a aspoň Saru budeme strážiť spolu.

Takže som okolo ôsmej bola tam. Pozerali sme telku, jedli čipsy, rozprávali sa a ukazovali si obľúbené videá. Tesne pred polnocou sme vyšli na balkón, no odtiaľ sme ohňostroje nevideli, tak sme v pyžamách zišli dole na ulicu. Ale keďže Rihanna býva v dedine v údolí a k tomu ešte aj bola hmla, nevideli sme skoro nič. Preto sme sa rozhodli ísť dnu ku Sare. S ňou sme sa asi dve hodiny hrali a popritom viedli debaty o roku minulom i budúcom, o lete a letách a ľahkosti bytia počas nich, o našich ďalších plánoch, strachu z osemnástky, devätnástky a nebodaj dvadsiatky. Potom sme ešte polhodinu už zabalené v posteli pozerali Silné reči a išli spať. A áno, takto to bolo fajn, nepotrebovali sme sa ožierať, aby sme si príchod roka ani nepamätali, ale strávili sme spolu čas a bolo to fakt fajn.

A síce som si to tu pôvodne len chcela spísať, aby som to mala ako takú rýchlu spomienku, vpodstate vám tým chcem povedať aj to, že sny sa plnia, len v ne musíte veriť. A keď si ich začnete plniť samy, oni v tom budú pokračovať sami, hoci v ne už možno prestanete veriť. Brave yourselves, máme tu nový rok, vitajte v ňom.

doms.

Kam dál