10june17 / Zu viel Drama

Dnes v 13:58 | doms |  pillowtalk
"Lepší štamperlík v hrsti ako celá fľaša v sebe." Hruška nepadá ďaleko od stromu.

Tieto veci, ktoré sa stali 10. júna, sa rozhodne normálne nestávajú. Ani na chatách sa nestávajú. Všetko je to také absurdné, že keby som si to prečítala u niekoho iného, asi by som ťažko verila. Ale je to pravda a potrebovala som si to takto zdokumentovať, minimálne sama pre seba.
Vzali sme Nemcov na chatu. Vysvetlili sme im, že je to taká slovenská tradícia. Všetci sa na to tešili už asi nejaké tri týždne, považovali to za highlight celého ich pobytu na Slovensku. Čo ich trochu strašilo bol fakt, že sa tam malo nachádzať len päťnásť postelí a my sme sa tam chceli natrepať štyridsiati.

V piatok po nebadateľných prípravách sme okolo pol ôsmej vyrazili. Už na prvý pohľad vyzerala chata a jej okolie omnoho lepšie ako na fotkách, no zvnútra by to kontrolou hygieny neprešlo. Ale veď také chaty sú. Hodili sme si tašky na ešte voľné postele, aby sme sa mali kde vyspať. Chvíľu sme sa poobzerali po areáli a prisadli si k ostatným na lavičky pred chatou. Začíname. Wir fangen an! Tatranským čajom, samozrejme. Potom sme sa začali rozprávať, jesť čipsy, aby sme v sebe preventívne mali niečo mastné, a zapíjali radlerom.

Začalo sa stmievať, keď sme s troma ďalšími kamarátkami (E. B. C.) vyšli pomedzi stromy cez malý kopček a dieru v plote až na rozľahlú lúku s výhľadom na dedinu. Chcela som behať a nebola som sama. Rozbehli sme sa niekam do neznáma, s nezastaviteľným smiechom od šťastia. Nerovná pôda nám utekala pod nohami, studený vietor vrážal do ružových tvárí. Hrali sme naháňačku, utekali za západom slnka, kotúľali sa dolu kopcom ako kedysi počas detstva, robili stojky a mlynské kolá. Prišli za nami nejakí Nemci a len sa prizerali, čo to tam stvárame. Vtedy mi bolo fajn.

Po návrate k chate už hrala hudba, o repráky sa postaral DJ - D-in kamarát, ktorý nakoniec priniesol zrejme viac problémov ako úžitku. Prišiel ku mne spolužiak a strčil mi do ruky plastový kelímok s nejakou ružovou tekutinou. Povedal, aby som to ochutnala. Bolo to síce dosť sladké, ale celkom dobré. Biely rum s malinovým sirupom. Išli sme s E., B. a A. k jednej strane dvora, lebo dve z nich si chceli zafajčiť. Cestou tam sme stretli Upíra (Nemco-Rusa), ktorý sa ich snažil presvedčiť, že fajčenie je zlé, že už to je ich piata a že on ich sleduje. Tak sme si sadli na lavičku v tme, oni dve fajčili, ja som popíjala K-ov drink a točili sme stand up comedy s radami do života týkajúcimi sa našej školy. Inak ani neviem, o čom sme sa rozprávali. Neskôr sme sa vrátili k ostatným, prisadli sme si na lavičku k Dominikovi a Mathisovi. Jeden ďalší spolužiak učil Nanke správne vysloviť "Milujem ťa" a celkom jej to išlo. My sme sa tiež rozprávali, no znova neviem o čom. Akurát nás učili text nejakej ďalšej ich nemeckej pesničky, nad ktorými sme sa len čudovali, odkiaľ ich vyhrabujú. Dala som Dominikovi ochutnať K-ov drink, a hoci moja nemčina pri vysvetľovaní ingrediencií trochu zlyhávala, odpil si a povedal, že je to celkom dobré. Najprv sme teda spievali a tancovali na lavičke, potom sme sa presunuli k ostatným tancujúcim do kruhu a vanilkovou vodkou zapíjali Freundschaft. Asi okolo desiatej sme sa viac-menej presunuli k ohňu, posadali si na deky a poprikrývali sa nimi. Pozerali sme do ohňa, hádzali tam ďalšie drevo, rozprávali sa, riešili S. a DJ, pili Jägermeistra, ktorý koloval okolo, zachráňovali opitých spolužiakov, tancovali, viedli smutné a vážne rozhovory... Okolo jedenástej sa Nemci pobrali spať, poľahali si v obývačke jeden na druhého na sedačky, zakryli sa dekami a v hustom oblaku páchnucom po tráve zaspali. Niektorí prišli k nám, z neďalekého altánku si dotiahli starú modrú rohovú kuchynskú lavicu, aby mali na čom sedieť, a zadumane pozerali do ohňa. Keďže sme boli trochu hladní, rozhodli sme sa pripraviť na ohni mrazenú pizzu. Vybrali sme zatiaľ dve z troch a položili na mriežku nad ohňom.

Medzitým sa už asi tri hodiny hľadala spolužiačka, ktorá odišla niekam do lesa. Vedeli sme, že musí byť niekde blízko, pretože do esemesky nám písala presne to, čo sme hovorili. Spolužiaci sa už po neúspešných pokusoch nájsť ju v lese či na lúke na kopci šli pozrieť len za neďaleký kontajner stojaci pár metrov od ohňa. Bola tam, rukami si prikrývala tvár, bola celkom biela, triasla sa a dokonca by som povedala, že na mihalniciach mala kúsky ľadu. Preniesli ju k ohňu a pozakrývali všetkými dekami, ktoré sme tam mali. Trochu podložili do ohňa, aby sa rýchlejšie zohriala. Až mi bolo trápne, že mi prišlo vtipno z tej pizze, cez ktorej okraj dovysoka sľahal oranžový plameň. Po pár minútach ju vzali do izby. My sme tam zostali sedieť, pizzu sme vzali z ohňa po troch hodinách pečenia, no aj tak sa nám nezdala hotová. Zatiaľ čo som rozmýšľala, čím ju rozkrájame, Hruška si z nej jednoducho odhryzol ako mačka, tak sme v tom pokračovali aj ostatní. Najprv sa jej Nemci trochu stránili, ale nakoniec boli spokojní, dokonca im chutila. Vybrali sme teda na oheň aj tretiu, no o ďalšiu hodinu sme zistili, že niekto ju posypal nejakým senom, takže to nikto celkom nechcel jesť. Pizza teda skončila v ohni. Boli asi tri hodiny ráno, keď nám došlo, že ešte máme špekačky. Doniesli sme všetko, čo k nim bolo treba, akurát že sme sedeli na záclone, keďže všetky deky mala S. Opekali sme teda špekačky, ktoré aj tak stále neboli poriadne prepečené, dozvedali sa o A. a K., trochu sa hádali a znova viedli vážne debaty spojené s miestami čiernym humorom. Okolo pol štvrtej sme išli spať, nie však všetci.

V izbe pre štyroch sme spali deviati, lebo miesta a postelí bolo pre štyridsať ľudí jednoducho málo. Aspoň ďalšiu polhodinu mal R. na vedľajšej posteli potrebu rozprávať, tak on len kecal a my sme sa nemohli prestať smiať, hoci sme všetci chceli dávno spať. Mňa popravde únava už pri počúvaní jeho myšlienok prešla, ale nakoniec B. zavelila "Spať! A teraz už vážne.", tak sme stíchli.

Medzitým sa Bž. a J. dole pri ohníku hádali o Trumpovi či o kom, už presne neviem, ale vraj to bolo dosť zábavné.

Ráno som vstala asi okolo pol šiestej, skoro všetci ešte spali, tak som šla ku ohníku a sadla si k Š., E. a J. Ten sa chválil, že oheň tam je už len jeho zásluhou: "Od štvrtej rána tu som, ja som vôbec nespal, som sa tu staral o oheň, že by ste ho ešte mali. Ja som vôbec naspal," opakoval stále dookola. Pri ohni bol skutočne už asi od deviatej večer až teraz do šiestej ráno, no napriek tomu si poriadne napamätal, čo sa tam dialo a ako sa tam dostali tie veci, ktoré tam boli. "Ja som tu proste celý čas bol, ale vôbec neviem, ako sa toto tu dostalo," ukazuje na modrú kuchynskú rohovú lavicu, krivo stojacu pri ohníku. "Alebo toto, veď pozri na to, dole oheň, v ktorom horí posledná špekačka, na ňom gril a na ňom prázdny Jägermeister. Proste ako?" rozhadzuje rukami a ja sa len smejem, spolu s ostatnými. Tak preto sa nám tá pizza piekla tri hodiny, lebo ležala na grile bez uhlíkov, ktorý žiadne teplo z ohňa pod ním nemohol mať. -_- Ani sa už ale nečudujem, že to nikomu nenapadlo, hoci nás tam bolo toľko. Človek popíjajúci Jägra, vanilkovú vodku a pivo asi najtriezvejšie uvažovať nebude.

Nemci sa pomaly prebúdzali a začali celý areál upratovať od fľašiek, čipsov a iných vecí. Asi už chceli byť čo najskôr doma.

Medzitým sme kamarátke, ktorá sa opila ako prvá, vyrozpravávali všetko, čo sa stalo, z rôznych pohľadov rôznych ľudí.
Čo však situáciu zaklincovalo najviac... Bola som hore v chate a keď som schádzala dolu schodmi, stretla som K., ktorý vyzeral dosť zle a za sebou ťahal záclonu, na ktorej sme večer predtým sedeli. Ako som sa hneď nato dozvedela, celú noc spal na lúke prikrytý práve tou záclonou, bol celý premrznutý a cítil sa hrozne. Už ani neviem, prečo sa tam vytrepal, ale tak sa mi marí, že sa znova s niekým pohádal a bolo mu povedané, aby vypadol, tak to aj urobil.

Najlepší na tom celom večeri však bol Švéd (v skutočnosti sa volá Finn, ale aby náhodou neprišiel na to, keď sme sa o ňom rozprávali, tak sme ho volali Švéd), ktorý celý ten čas chodil dookola, pristavil sa pri nejakej skupinke, oprel sa o toho, o koho ešte nebol opretý žiadny opitý či so zlomenou nohou, so širokým úsmevom skonštatoval: "Zu viel Drama." a išiel ďalej. A asi ani netušil, že tento výrok sa našej triedy týka tak veľmi, že si to určite dáme v poslednom ročníku na tablo.

doms.
 

20june17 / Tuesday

23. června 2017 v 16:25 | doms |  pillowtalk












Buď mi to povedal niekto večer predtým, alebo sa mi to snívalo. Proste som od niekoho počula, že každý deň môže byť najlepším dňom v mojom živote, len mu treba dať šancu, aby sa takým stal. Ráno som sa zobudila presne s touto myšlienkou, že dám tomuto dňu šancu. On si ju vzal a totálne ju rozjebal... Nezostalo nič, čoho by som sa mohla chytiť, aj preto sa teraz topím vo svojich pocitoch a neviem ako z nich vyliezť, aj keď neviem, či chcem. Teda, chcem jeho, omnoho viac ako predtým, lebo ho už mať nemôžem. Už ho má niekto iný. A ja som naivná a sprostá, lebo som to vpodstate vedela, len som to nechcela pripustiť. Stále som mala nádej a tá nádej živila vo mne myšlienku, že medzi nami predsa niečo bude, lebo tomu nasvedčovalo tak veľa vecí a jeho správanie a všetko... Čokoľvek som doteraz robila, cítila som sa fajn, lebo som si myslela, že on je niekde tam a že na mňa myslí, ale teraz ma len srdce zabolí, ak na neho pomyslím, pretože viem, že to tak nie je. Že myslí na niekoho iného. A cítim sa strašne sama, akoby ma nikto nemal rád, lebo sa mi všetci akosi vzdiaľujú. Aj keď pravda je asi skôr taká, že ja sa vzdiaľujem ostatným, lebo chcem byť sama. Ak nie s ním. A to ma ubíja najviac. Rozmýšľam o ňom a o všetkých našich spoločných momentoch deň čo deň, minútu čo minútu, z čoho som neskutočne vyčerpaná a nemá to zmysel. Akurát sa cítim ešte horšie. Aspoň keby som to vedela vyplakať, nech by som plakala tri dni alebo tri týždne, možno by sa mi uľavilo, ale takto je to stále vo mne a mám pocit, že mi srdce akosi stvrdlo a je proste chladné a neschopné niekoho milovať, dokonca možno už ani jeho. Alebo je to len tým, že som proste zranená a akoby sa moje srdce chcelo voči nemu brániť a tváriť sa, že nikdy ho nemilovalo a že on nikdy neexistoval. Ale to nejde a keď ho stretávam tak často, nemôžem sa tváriť akoby nič, aj keď vpodstate musím. Koniec koncov, on nespravil nič zlé, nehnevám sa naňho. Chcem, aby sa mal dobre a som šťastná, že sa má dobre aj bezo mňa, len si musím na tento pocit aj zvyknúť, lebo je mi to cudzie. Necítim sa totiž ako úplný človek, akoby sa moje srdce, ktoré mu patrí už od augusta, vytrhlo z mojej hrude a išlo k nemu, a pretože sa nedočkalo prijatia blúdi nevedno kde a zo mňa zostala len telesná schránka bez citov. Síce si asi v tomto článku viackrát protirečím, ale presne tak sa cítim. Už neviem, čo bola pravda a realita, čo chcem a čo bude.

doms.

11june17

16. června 2017 v 13:56 | doms |  pillowtalk
Po prechádzke na Tomášovský výhľad sme Nemcov vzali večer ku kamarátke. Cestou tam sme síce dvakrát zle odbočili, ale stále je to len jedna dedina, takže raz trafiť musíme.

Vzali sme si ovocie, ľadový čaj, koláče, čipsy a sadli si na terasu. Povedali sme si, že objednáme pizzu, ale vzhľadom na to, že Rihanna býva na dedine, trvalo by to celkom dlho, kým by prišla. Preto hneď jej rodičia sadali do auta a ponáhľali sa po pizzu do mesta. Pre mňa dosť prekvapujúce, pretože moji rodičia by neboli ochotní ani len objednať pizzu po telefóne.

Medzitým sme si šli zajazdiť na štvorkolkách. Najprv ja a Lara, po nás B. a F. Rihanna si k sebe vzala Laru, ak by jej potrebovala niečo povedať po nemecky a tak, ja som šla s M., ktorého som síce spoznala len deň predtým, no celkom sme si sadli. Vyšli sme z dediny a jazdili po lúkach a poliach, popod most pre vlaky, cez les... Držala som ho okolo pása, aby som náhodou nespadla, keďže mal celkom v obľube zrýchľovať. Povedala som mu však, že úplne milujem rýchlosť, takže potom s tým nemal problém a vedel, že čím rýchlejšie, tým lepšie. Dostali sme sa až k mestu, k miestu, ktorým sa často chodím prechádzať alebo behávať. Pýtala som sa ho, akou rýchlosťou asi ideme. Bolo to 19km/h. Celkom ma to prekvapilo, povedala by som, že sme museli ísť rýchlejšie, ale to sa mi len zdalo. Ďalej sme sa vozili popri západe slnka, do tvárí nám fúkal príjemný večerný vietor, život akosi do seba zapadal. M. sa stále predbiehal s Rihannou, najprv na ňu počkal, no akonáhle sa dostali na našu úroveň, zrýchlil a nechali sme ich ďaleko za nami. Zakaždým som sa zadkom trochu pošmykla viac dozadu, tak som sa ho chytila o niečo pevnejšie, aby som nespadla, no i napriek všetkým prudkým zákrutám vyberaným vo vyššej rýchlosti som sa cítila bezpečne. Naklonila som sa k nemu z jednej strany a hovorila mu o všetkom, čo som kedysi zažila. On mne zase o sebe. Potom sme prešli témami ako kone, autá, leto, strýkovia, gentlemeni... Keď sme prišli naspäť k domu, ani sa mi nechcelo vystúpiť. Rihanna a M. však brali B. a F. na ďalšiu jazdu. Ja som teda zostala sedieť na terase s dvoma Nemkami. Niečo sme spolu prehodili, viackrát mi povedali, ako sa povie po nemecky štvorkolka, no aj tak si to nepamätám.

Prišla pizza. Svoje sme si rozložili a išli jesť, zvyšné sme nechali na boku v krabici, aby ostatným nevychladli, kým sa vrátia zo štvorkoliek. Ako sa dalo čakať, Nemky si to išli odfotiť na Snapchat, tak som sa ich opýtala, či im k tomu nemám rozbaliť aj tie zvyšné pizze, aby mali pôsobivejšie snapy. Po chvíli dorazili aj ostatní. Jedli sme teda pizzu s kopou olív, pretože M. ich dával z každého svojho kúsku dole a hádzal ich na naše.

Po večery sme ja, Rihanna, M. a K. ležali na trampolíne za domom. Teda, najprv ležali, potom skákali, potom znova ležali a smiali sa. Keď oni dvaja museli ísť domov, prišli za nami ostatní. Posadili sme sa do kruhu, trampolína sa celkom výrazne ohla dolu, keďže sme tam boli šiesti. Čím ďalej, tým viac sa stmievalo, až nám svietila len slabá pouličná lampa. Rozprávali sme sa o škole, o našom a ich učiteľovi matematiky. o tom, čo chceme robiť v budúcnosti, o jazykoch. Okrem toho sme im hovorili slovensko-francúzske vety (Koň se pasé na terasé a Koň nežere, koň papá.), z ktorých sa smiali, lebo skutočne im to znelo francúzsky. A pritom sa sami učia francúzštinu. Ja som zase jednej, ktorú viac ťahá španielčina, povedala tie dve svoje vety (Quisiera una cerveza a Estoy embarasada, čiže Prosím si jedno pivo a Som tehotná). Potom sme ich my učili slovenské a oni nás nemecké nadávky. Celý večer sme si boli bližší, otvorenejší, tak, ako som si to celé predstavovala. Alebo ešte lepšie. Aj Lara súhlasila, že to bol najlepší večer počas celého výmenného pobytu.
 


augustová noc

29. května 2017 v 21:15 | doms |  poems
keď pod rúškom noci
zakradáš sa bosý,
postoj v tme
a daj mi pocit,
že som ktosi...

8may17

8. května 2017 v 17:14 | doms |  pillowtalk
"But how the hell do you fall in love?"
Veci sa tvária, že sa hýbu dopredu, aj keď zostávajú na tom istom mieste. Alebo skutočne napredujú, len predo mnou hrajú absolútnu nečinnsoť. Ktovie. V piatok cestou do školy si ku mne sadol v autobuse. Na jednej strane už bol autobus skoro celý plný, tak nemal veľa možností, no predsa sa mohol posadiť asi na ďalšie štyri miesta neďaleko mňa, ktoré boli voľné. Ale aj tak si sadol ku mne. Možno si však len niečo nahováram. Z jeho správania sa v posledných dňoch neviem vysomáriť. Dokelu keby nebol taký nečitateľný. Neviem ako mám rozumieť jemu, jeho správaniu a kvôli tomu ani samej sebe. O ničom sme sa nerozprávali, len sme vedľa seba mlčky sedeli s kolenami vyloženými na sedadlách pred nami, a vpostate sme obaja tak trochu spali, opretí skoro jeden o druhého. Ale mala som pocit, akoby to takto nejako malo byť. Veď viete, že s málo kým sa cítite tak dobre, že ani dlhé mlčanie nie je trápne, ale vpodstate celkom príjemné. Tak nejako som sa cítila - pohodlne a v bezpečí, akoby to takto bolo medzi nami stále. Zobudila som sa až na zastávke, kde väčšinou vystupujeme obaja, no tentoraz som šla ešte trochu ďalej. On už stál v uličke a takým nejakým starostlivým pohľadom sa na mňa obzrel, akoby sa chcel uistiť, či som hore, alebo ma má zobudiť.
Dnes má narodeniny a štve ma to strašne, že s ním nemôžem byť. Hoci zároveň dúfam, že si tento deň užije najviac, ako bude vedieť, či už so mnou, alebo bez. Veď jemu na tom možno nezáleží až tak, ako mne. Neviem čo som tu týmto chcela dokázať, niekedy mi dosť pomôže, ak si veci napíšem, lebo to mám pred sebou a akosi to väčšinou začne dávať zmysel, ale tentoraz mám v tom pekný bordel už niekoľko týždňov a som tak veľmi zmätená. Nech sa to nejako vyjasní...!

doms.

Kam dál