nová (unoff.)

Neděle v 17:04 | doms |  poems
tmavé mesto
naše miesto
na streche nášho sveta
so živým snom sa stretám
v diaľke svetlá hviezd a svetlá sveta
nedosiahnuteľný méta

pozri, padá kométa
všetky spoločne prebdené letá
cítim tvoj dych, dávny prepych,
odlož ostych a odtajni mi
svoje najtajnejšie sny

"ty"

doms.
 

31.12.17-1.1.18

1. ledna 2018 v 16:41 | doms |  pillowtalk
Mám notes, do ktorého si zapisujem veci, ktoré chcem počas svojho života uskutočniť. Je to vlastne zápisník mojich snov, ktorých sa tam medzitým nezbieralo 203 a niektoré sa mi už aj podarilo splniť. Nachádzajú sa tam rôzne bláznivé sny, od "prečítať knihu po španielsky" až po "hrať na šiestich hudobných nástrojoch" či "nachádzať sa v kokpite lietadla pri vzlietaní." Odškrtávať si tieto sny ako splnené je ten najlepší pocit na svete, pričom dúfam, že si raz a ako posledný odškrtnem sen č. 190, ktorý hovorí "zapísať celý tento zápisník snami a celý ho aj splniť". A moja naivná detská duša, ktorá odmieta akceptovať fakt, že o pár dní mám osemnásť, verí, že to raz aj urobím. Pretože život ako taký mi splnil mnoho z týchto snov napríklad minulý rok, o ktorých som si myslela, že navždy zostanú v mojej fantázii. Jedným z nich bolo aj osláviť Silvestra s niekým z kamarátov ešte predtým, ako sa stanem dospelou. Pretože väčšinou s rodičmi cestujeme niekam do zahraničia práve na Silvestra, a ak sa tam v posledný deň v roku nezdržíme, tak sa práve vtedy vraciame domov a mne sa už nič na Silvestra riešiť nechce. Takže som doma, v horšom prípade idem dokonca spať okolo deviatej-desiatej, veď nový rok príde aj bezo mňa. Práve preto som Silvestre vôbec nemala rada a tak nejako mi počas roka zišlo na um, že ak to chcem zmeniť, mala by som ich tráviť inak. A tak sa z včera na dnes udial môj Silvester s Rihannou.

Najprv som si myslela, že tento sen nestíham splniť, lebo mám pred sebou posledný Silvester pred osemnástkou a to sa mi jednoducho nepodarí. Ale zrazu včera na obed mi napísala Rihanna, či sa nepôjdeme pozrieť o polnoci na ohňostroj do mesta. Srdce mi zaplesalo a začala som sa tešiť, že možno nezostanem dnes znova "na ocot", ale hneď nato mi oznámila, že bude musieť ostať doma s ich psom z útulku, keďže ho majú nie veľmi dlho a bude sa báť. Lenže vtedy som sa do toho vložila ja a tak trochu sa natlačila k nim, že tam prídem spať a aspoň Saru budeme strážiť spolu.

Takže som okolo ôsmej bola tam. Pozerali sme telku, jedli čipsy, rozprávali sa a ukazovali si obľúbené videá. Tesne pred polnocou sme vyšli na balkón, no odtiaľ sme ohňostroje nevideli, tak sme v pyžamách zišli dole na ulicu. Ale keďže Rihanna býva v dedine v údolí a k tomu ešte aj bola hmla, nevideli sme skoro nič. Preto sme sa rozhodli ísť dnu ku Sare. S ňou sme sa asi dve hodiny hrali a popritom viedli debaty o roku minulom i budúcom, o lete a letách a ľahkosti bytia počas nich, o našich ďalších plánoch, strachu z osemnástky, devätnástky a nebodaj dvadsiatky. Potom sme ešte polhodinu už zabalené v posteli pozerali Silné reči a išli spať. A áno, takto to bolo fajn, nepotrebovali sme sa ožierať, aby sme si príchod roka ani nepamätali, ale strávili sme spolu čas a bolo to fakt fajn.

A síce som si to tu pôvodne len chcela spísať, aby som to mala ako takú rýchlu spomienku, vpodstate vám tým chcem povedať aj to, že sny sa plnia, len v ne musíte veriť. A keď si ich začnete plniť samy, oni v tom budú pokračovať sami, hoci v ne už možno prestanete veriť. Brave yourselves, máme tu nový rok, vitajte v ňom.

doms.

Noc, kedy padali labute

3. října 2017 v 23:50 | doms |  pillowtalk
Ležím na posteli. Pozerám na obrazy na stenách. Na obrazy pochádzajúce od talentovaných autorov, no i odo mňa, ktoré som kreslila pred pätnástimi rokmi alebo pätnástimi mesiacmi. Na fotky, ktoré niekedy znázorňujú aj chvíle, ktoré si nie celkom pamätám, ale viem, že boli krásne. Na tojicu labutí, ktoré nado mnou zo stropu visia, ich farebné papierové telá sa trepocú v septembrovom vánku. Niečo počúvam. Nepamätám si čo. Všetko je abstraktné. Moje myšlienky. Spomienky. Doterajší život.
Podchvíľou zatváram oči a predstavujem si to, čo by som chcela zažiť. Hrám sa na rozhraní sna a reality. Inými slovami snívam s otvorenými očami. Raz sa viac prehupnem ku snu, trochu ho zmením, vychutnám si to z každého uhla, z každého detailu. Nechám sa ním unášať do absolútnej (ne)znesiteľnej nereality. Rozmaznávam ho a ním seba. Usmievam sa, neviem na čo. Som šťastná, napĺňa ma hrejivý pocit.Neviem rozlíšiť, čo sa dá považovať za pravdu a čo už len trochou zaváňa fantáziou. Potom príde vytriezvenie. Všektko je preč. Až na prázdno a plač. Kto vysoko lieta, hlboko padá, či ako?
Vtedy z vysoka padla prvá labuť.
Očami zablúdim na fotku z detstva na stene. V tme na ňu presne nevidím, no viem, že tam je. Mám na nej asi tri roky a stojím v obrovskom poli plnom žltých kvetov. Ruky mám roztiahnuté a ústa do širokého úsmevu tiež. Mám rada tú fotku a čoraz viac si želám, aby som mohla byť tým dieťaťom, ktoré sa z kvetov teší úprimne, bez nejakého iného úmyslu. Nebola by to správna prechádzka, keby som sa domov nevrátila s kytičkov púpav, ďateliny, sedmokrások, vlčích makov či iných poľných kvetov. Teraz to robím tiež. No pri každej odtrhnutej rastline mi srdce prebodne väčšia bolesť. Zabíjam mladé rastliny, ktoré mojim pričinením do pár dní zvädnú. Akoby som si tým chcela niečo kompenzovať? Možno. Už totiž nie som tým malým dieťaťom na lúke, ktoré nič netrápi. Veci vnímam inak a často nie veľmi pekne. Bojím sa toho, čo bude o polroka, desím sa toho, čo bude o rok. Pociťujem niečo, čo by som vo svojom veku cítiť nemala. Úpadok pri vyhliadkach na lepšiu budúcnosť. A či vlastne úpadok celej tej budúcnosti?
Padla druhá labuť.
Mám pocit, že stále čakám na niečo lepšie. Keď som mala štrnásť, rozmýšľala som o tom, aké úžasné to bude mať šestnásť. Pred rokom som sa neskutočne tešila na sedemnástku. Teraz. Chcem to všetko späť a ešte raz. Ak zatvorím oči a prebehne mi pred nimi celý môj život, vidím len tešenie sa na lepšiu budúcnosť, nie to, čo som reálne robila. Tak to nemôže byť. Za posledný rok vidím progres, no len preto, lebo sa snažím dohnať (zatiaľ) všetky moje premárnené roky mladosti ešte skôr, ako budem mať osemnásť, no v niektorých udalostiach som až príliš rýchla. Lebo mi je všetko jedno. Chcem skúsiť riskovať, urobiť niečo z trucu, nesprávať sa, ako by som mala alebo ako sa odo mňa očakáva hoc od tých najbližších. Som iná, ako som kedy doteraz bola. Snažím sa kompenzovať si všetko naraz, až sa niekedy sama nespoznávam. Mám v tom chaos, nemôžem predsa nahradiť šestnásť rokov jedným jediným. Ale niečo robiť treba. Dokedy budem čakať? Kým všetko stratí svoje pevné základy?
Padla posledná labuť.

Strácam sa v spánku (pre telo i dušu, ráno bude reálne náročné).

doms.
 


(ne)klam

26. září 2017 v 15:16 | doms |  poems
zobudím sa a lkám.
bol to všetko len klam?

chytím ťa za ruku a zavediem tam
teraz v ničom mi neklam

chveješ sa vo vlnách dychu
na perách len kvapky vášne
vážne na mňa pozrieš a precítiš každé
bozky zvláštne chvíle blažné rána vlažné
pozornosť venuješ len môjmu vzdychu
...v tichu.

veríme na vernosť
stáva sa z nás dosť
podobná osobnosť.
zo snov
zosnovaj druhý plán
snov s(o) mnou sa (ne)bráň

9-10september17/ešte jednu noc

10. září 2017 v 16:38 | doms |  stories
Predo mnou tma a ticho, za chrbtom svetlo a hlasy ľudí. Topánky som si držala v ruke a bosá kráčala po tráve. Pod jemnou látkou bielych šiat mi naskakovala husia koža od zimy, vlnité vlasy mi sem-tam preleteli z jednej strany na druhú. Na pokožke som pocítila prvé kvapky dažďa, chladné, ťaživé, no očisťujúce. Zavrela som oči a pokračovala v ceste do tmy. Niekto zozadu zakričal moje meno, otočila som sa a bez rozmýšľania kráčala späť. Niekoľko metrov od dverí som ho zazrela odchádzať, no nebol to jeho hlas, ktorý ma volal. Vtom sa ešte raz otočil, jeho oči stretli moje. Stále som stála na záhrade, vlasy a šaty celkom premočené. Celkom rýchlo som so zrakom upretým na zem prebehla cez terasu do dlhej širokej vysvietenej chodby a sadla si na radiátor. Znenazdania sa objavil pri mne a tiež sa oprel o radiátor, svojím teplým ramenom sa dotkol môjho chladného. Povedal, čím sa chce stať v budúcnosti. Tomu slovu som nerozumela a len som niečo zamumlala. Vzal ma von, do jasného dňa. Prechádzali sme sa po uliciach, smiali sa na veciach, ktorým sme rozumeli len my dvaja, viezli sa na vlečkách rôznych veľkých dopravných prostriedkov, pozorovali hasičov a traktory. Stále sa okolo nás motali moji kamaráti, no pozornosť sme venovali len sebe navzájom. Až sme dorazili k jeho domu, stojacemu uprostred ničoho, obrasteného brečtanom a tisícom farebných kvetov. Vyzeral poeticky, nedotknuto, no akoby tam stál stáročia. Stálisme aj my a nehýbali sa. Jediné, čo z celej situácie vyplynulo bol fakt, že som nesmela vojsť dnu...

...vtedy som sa zobudila.

Dôvod, prečo to celé bolo také divné, raz noc, o pár minút deň je ten, že celé toto sa mi len snívalo. Celé s tou záhradou a chodbou sa začalo v našom dome po strýkovej svadbe, zvyšné prostredie si sama domyslela moja hlava, kedže ani jeho dom v skutočnosti nevyzerá tak, ako tu bol opísaný a ako sa mi o ňom snívalo.

Vidím v tom akúsi symboliku. Ako ste si mohli v predošlých článkoch všimnúť, hlavne v tom minulom, som z neho celkom zúfalá a neviem, čo s tým. Rada o ňom rozmýšľam, rada sa ním "trýznim", ale niekedy už je to fakt veľa a prekračuje všetky medze zdrevého (i nezdravého) rozumu. Ako mi aj písala Sandra, musím sa toho zbaviť a bude mi lepšie. Musím sa zbaviť jeho. Bude to ťažké, lebo ho stretávam často a sama tomu nemôžem zabrániť, chodíme do tej istej školy a máme domy na tej istej ulici, aj naši rodičia sa poznajú, čiže zmienke o ňom/nich sa nedá vyhnúť. Bude to však náročné aj preto, že sa toho tak celkom nechcem zbaviť. Aj práve teraz mi srdce silno búši, ako keď vás čaká niečo silné, smutné a nepríjemné. Ale včera večer som sa rozhodla, že sa musím sústrediť na to, aby som ho začala vnímať nejako inak. Napríklad ako obyčajného chlapca, tak, ako vnímam všetkých iných.

Cítim sa ako pred najťažšou vecou môjho života, možno to tak aj bude, lebo predsa, zbaviť sa pocitov nemôže byť len tak. Minimálne nie pre mňa, keďže som im len nedávno podriadila skoro všetky svoje rozhodnutia. Preto sa týmto snom asi aj moja hlava rozhodla, že sa s ním rozlúči. Že hoci chcem, do jeho pomyselného domu, k nemu jednoducho nikdy nevkročím a tým mi dala jasne najavo, aby som sa snažila zamädziť ďalším myšlienkám o ňom.


Zároveň si tu teraz sľubujem, že v ďalších článkoch sa nebudem orientovať naňho, ale možno vám konečne napíšem aj niečo pozitívnejšie. Držte palce.

doms.

Kam dál