Noc, kedy padali labute

3. října 2017 v 23:50 | doms |  pillowtalk
Ležím na posteli. Pozerám na obrazy na stenách. Na obrazy pochádzajúce od talentovaných autorov, no i odo mňa, ktoré som kreslila pred pätnástimi rokmi alebo pätnástimi mesiacmi. Na fotky, ktoré niekedy znázorňujú aj chvíle, ktoré si nie celkom pamätám, ale viem, že boli krásne. Na tojicu labutí, ktoré nado mnou zo stropu visia, ich farebné papierové telá sa trepocú v septembrovom vánku. Niečo počúvam. Nepamätám si čo. Všetko je abstraktné. Moje myšlienky. Spomienky. Doterajší život.
Podchvíľou zatváram oči a predstavujem si to, čo by som chcela zažiť. Hrám sa na rozhraní sna a reality. Inými slovami snívam s otvorenými očami. Raz sa viac prehupnem ku snu, trochu ho zmením, vychutnám si to z každého uhla, z každého detailu. Nechám sa ním unášať do absolútnej (ne)znesiteľnej nereality. Rozmaznávam ho a ním seba. Usmievam sa, neviem na čo. Som šťastná, napĺňa ma hrejivý pocit.Neviem rozlíšiť, čo sa dá považovať za pravdu a čo už len trochou zaváňa fantáziou. Potom príde vytriezvenie. Všektko je preč. Až na prázdno a plač. Kto vysoko lieta, hlboko padá, či ako?
Vtedy z vysoka padla prvá labuť.
Očami zablúdim na fotku z detstva na stene. V tme na ňu presne nevidím, no viem, že tam je. Mám na nej asi tri roky a stojím v obrovskom poli plnom žltých kvetov. Ruky mám roztiahnuté a ústa do širokého úsmevu tiež. Mám rada tú fotku a čoraz viac si želám, aby som mohla byť tým dieťaťom, ktoré sa z kvetov teší úprimne, bez nejakého iného úmyslu. Nebola by to správna prechádzka, keby som sa domov nevrátila s kytičkov púpav, ďateliny, sedmokrások, vlčích makov či iných poľných kvetov. Teraz to robím tiež. No pri každej odtrhnutej rastline mi srdce prebodne väčšia bolesť. Zabíjam mladé rastliny, ktoré mojim pričinením do pár dní zvädnú. Akoby som si tým chcela niečo kompenzovať? Možno. Už totiž nie som tým malým dieťaťom na lúke, ktoré nič netrápi. Veci vnímam inak a často nie veľmi pekne. Bojím sa toho, čo bude o polroka, desím sa toho, čo bude o rok. Pociťujem niečo, čo by som vo svojom veku cítiť nemala. Úpadok pri vyhliadkach na lepšiu budúcnosť. A či vlastne úpadok celej tej budúcnosti?
Padla druhá labuť.
Mám pocit, že stále čakám na niečo lepšie. Keď som mala štrnásť, rozmýšľala som o tom, aké úžasné to bude mať šestnásť. Pred rokom som sa neskutočne tešila na sedemnástku. Teraz. Chcem to všetko späť a ešte raz. Ak zatvorím oči a prebehne mi pred nimi celý môj život, vidím len tešenie sa na lepšiu budúcnosť, nie to, čo som reálne robila. Tak to nemôže byť. Za posledný rok vidím progres, no len preto, lebo sa snažím dohnať (zatiaľ) všetky moje premárnené roky mladosti ešte skôr, ako budem mať osemnásť, no v niektorých udalostiach som až príliš rýchla. Lebo mi je všetko jedno. Chcem skúsiť riskovať, urobiť niečo z trucu, nesprávať sa, ako by som mala alebo ako sa odo mňa očakáva hoc od tých najbližších. Som iná, ako som kedy doteraz bola. Snažím sa kompenzovať si všetko naraz, až sa niekedy sama nespoznávam. Mám v tom chaos, nemôžem predsa nahradiť šestnásť rokov jedným jediným. Ale niečo robiť treba. Dokedy budem čakať? Kým všetko stratí svoje pevné základy?
Padla posledná labuť.

Strácam sa v spánku (pre telo i dušu, ráno bude reálne náročné).

doms.
 

(ne)klam

26. září 2017 v 15:16 | doms |  poems
zobudím sa a lkám.
bol to všetko len klam?

chytím ťa za ruku a zavediem tam
teraz v ničom mi neklam

chveješ sa vo vlnách dychu
na perách len kvapky vášne
vážne na mňa pozrieš a precítiš každé
bozky zvláštne chvíle blažné rána vlažné
pozornosť venuješ len môjmu vzdychu
...v tichu.

veríme na vernosť
stáva sa z nás dosť
podobná osobnosť.
zo snov
zosnovaj druhý plán
snov s(o) mnou sa (ne)bráň

9-10september17/ešte jednu noc

10. září 2017 v 16:38 | doms |  stories
Predo mnou tma a ticho, za chrbtom svetlo a hlasy ľudí. Topánky som si držala v ruke a bosá kráčala po tráve. Pod jemnou látkou bielych šiat mi naskakovala husia koža od zimy, vlnité vlasy mi sem-tam preleteli z jednej strany na druhú. Na pokožke som pocítila prvé kvapky dažďa, chladné, ťaživé, no očisťujúce. Zavrela som oči a pokračovala v ceste do tmy. Niekto zozadu zakričal moje meno, otočila som sa a bez rozmýšľania kráčala späť. Niekoľko metrov od dverí som ho zazrela odchádzať, no nebol to jeho hlas, ktorý ma volal. Vtom sa ešte raz otočil, jeho oči stretli moje. Stále som stála na záhrade, vlasy a šaty celkom premočené. Celkom rýchlo som so zrakom upretým na zem prebehla cez terasu do dlhej širokej vysvietenej chodby a sadla si na radiátor. Znenazdania sa objavil pri mne a tiež sa oprel o radiátor, svojím teplým ramenom sa dotkol môjho chladného. Povedal, čím sa chce stať v budúcnosti. Tomu slovu som nerozumela a len som niečo zamumlala. Vzal ma von, do jasného dňa. Prechádzali sme sa po uliciach, smiali sa na veciach, ktorým sme rozumeli len my dvaja, viezli sa na vlečkách rôznych veľkých dopravných prostriedkov, pozorovali hasičov a traktory. Stále sa okolo nás motali moji kamaráti, no pozornosť sme venovali len sebe navzájom. Až sme dorazili k jeho domu, stojacemu uprostred ničoho, obrasteného brečtanom a tisícom farebných kvetov. Vyzeral poeticky, nedotknuto, no akoby tam stál stáročia. Stálisme aj my a nehýbali sa. Jediné, čo z celej situácie vyplynulo bol fakt, že som nesmela vojsť dnu...

...vtedy som sa zobudila.

Dôvod, prečo to celé bolo také divné, raz noc, o pár minút deň je ten, že celé toto sa mi len snívalo. Celé s tou záhradou a chodbou sa začalo v našom dome po strýkovej svadbe, zvyšné prostredie si sama domyslela moja hlava, kedže ani jeho dom v skutočnosti nevyzerá tak, ako tu bol opísaný a ako sa mi o ňom snívalo.

Vidím v tom akúsi symboliku. Ako ste si mohli v predošlých článkoch všimnúť, hlavne v tom minulom, som z neho celkom zúfalá a neviem, čo s tým. Rada o ňom rozmýšľam, rada sa ním "trýznim", ale niekedy už je to fakt veľa a prekračuje všetky medze zdrevého (i nezdravého) rozumu. Ako mi aj písala Sandra, musím sa toho zbaviť a bude mi lepšie. Musím sa zbaviť jeho. Bude to ťažké, lebo ho stretávam často a sama tomu nemôžem zabrániť, chodíme do tej istej školy a máme domy na tej istej ulici, aj naši rodičia sa poznajú, čiže zmienke o ňom/nich sa nedá vyhnúť. Bude to však náročné aj preto, že sa toho tak celkom nechcem zbaviť. Aj práve teraz mi srdce silno búši, ako keď vás čaká niečo silné, smutné a nepríjemné. Ale včera večer som sa rozhodla, že sa musím sústrediť na to, aby som ho začala vnímať nejako inak. Napríklad ako obyčajného chlapca, tak, ako vnímam všetkých iných.

Cítim sa ako pred najťažšou vecou môjho života, možno to tak aj bude, lebo predsa, zbaviť sa pocitov nemôže byť len tak. Minimálne nie pre mňa, keďže som im len nedávno podriadila skoro všetky svoje rozhodnutia. Preto sa týmto snom asi aj moja hlava rozhodla, že sa s ním rozlúči. Že hoci chcem, do jeho pomyselného domu, k nemu jednoducho nikdy nevkročím a tým mi dala jasne najavo, aby som sa snažila zamädziť ďalším myšlienkám o ňom.


Zároveň si tu teraz sľubujem, že v ďalších článkoch sa nebudem orientovať naňho, ale možno vám konečne napíšem aj niečo pozitívnejšie. Držte palce.

doms.
 


1september17

3. září 2017 v 22:24 | doms |  pillowtalk
Mám taký pocit, akoby ma v nepríjemnejších časoch opúšťali práve takí ľudia, ktorí by pri mne mali byť. Nikde to však nemajú napísané, že musia. Nie vždy im poviem, že sa cítim zle a viem, prečo to nehovorím. A možno (ešte stále) to nie sú tí praví? Neviem. Žijem v budúcnosti, hoci si užívam prítomný okamih. Stále však verím, že v budúcnosti ma čaká niečo veľké, niečo skvelé. Len kvôli mojim citom a len kvôli tomu, že v mojej prítomnosti nie je človek, ktorého by som veľmi chcela mať pri sebe. Už rok. Jazdím s ním na skateboarde v noci cez celé mesto, robíme si palacinky na raňajky, sedíme v januári na hradbách, púšťame si pesničky a spievame si spolu, trávime celú noc na záhradnej hojdačke pod holým nebom... až na to, že nič z toho sa nestalo, je to len výsledkom môjho ročného fantazírovania, ktoré sa deje len preto, že moje srdce búši pre niekoho, kto si to celkom nevšíma a môj mozog blúzni. Rizikom najvyššej formy zamilovania sa je fakt, že s tým nemôžete bojovať. Mozog proti srdcu zlyháva v momente, keď sa znažím obmedziť city. Toto som cítila pred rokom a cítim to teraz. My sa meníme, láska nie. Milionkrát som si hovorila, že by som rada posunula ďalej, otvorila sa pre iných a možno by z toho niečo bolo. No ešte v tom istom momente to zavrhnem, lebo si seba neviem predstaviť s nikým iným, ako s ním. Už rok stagnujem, posuniem sa dva metre ďalej, vzápätí ma však niečo tlačí kilometer späť. Som unavená, ale vzhľadom na to, že patrím k tým najoptimistickdjším a najnaivnejším ľuďom na planéte, ešte stále dúfam a ničím sa. Dnes som bola svedkom autonehody, a srdce mi najviac zovrelo práve vtedy, keď som si uvedomila, že pod tým autom mohol byť on. Ale radšej sa nad týmto už ďalej nechcem zamýšľať.

...ale o tomto som pôvodne článok písať nechcela. Aspoň teraz viete, že čokoľvek robím, nad čímkoľvek premýšľam, skončí to pri ňom. Mala by som so sebou niečo robiť, lebo toto ma celkom trápi, hoci o ňom popravde rozmýšľam rada. Mala som v pláne povedať vám, že niekedy mi možno najviac dokážu pomôcť ľudia, ktorých nepoznám dobre alebo dokonca vôbec. Tým, že si chvíľu píšeme, prehovoríme nejaké pekné slová či objímeme sa. Ako to bolo v decembri a teraz počas prázdnin, na ktoré inak radšej často spomínať nebudem. Kika, Tina, Erik a Lil. To sú oni, ktorí spravili moje chvíľky krajšími, pričom sa poznáme od niekoľko minút alebo rok a pol, ale nevieme o sebe veľa. A ešte ďalšia Kika, moja decembrová záchrankyňa. Týmto sa im chcem poďakovať za milé slová či objatia, ktoré ma ťahajú zo psychického bordelu v mojej hlave, hoci oni ani len netušili, v akom stave som sa práve nachádzala. A ako to vychádza, že práve v tých ťažších momentoch sú mi zoslaní takýto ľudia. Na to, aby ste pochopili celkovú podstatu, by ste mali vedieť, že si dokážem obľúbiť ľudí veľmi rýchlo. Niekedy bohužiaľ.

Zase som skončila tam, kde som nechcela. Napísala som článok, ktorého tému som nedodržala tak, ako som plánovala a znova ma zmohli city. Aspoň viete, aké to je v mojom živote. Mám pocit, že za ten rok som sa veľmi zmenila, vpodstate od základov myslenia, žitia a vnímania sveta a ľudí v ňom. Len táto jedna vec zostala rovnaká. Raz sa z toho dostanem. Raz. Možno. Ale asi to tak býva po písaní článku nie mozgom, ale srdcom, ktoré ovláda zmes lásky, zúfalstva, sklamania, nádeje aj beznádeje. Takto to býva pri písaní článku o pol jedenástej po troch, počas ktorých som bola na nohách od šiestej do desiatej a po dvoch prebdených nociach.

.doms

and where´s me?

18. srpna 2017 v 18:04 | doms |  pillowtalk
Vo svete blogov sa pohybujem asi od roku 2007-2008, kedy som ani poriadne nevedela, čo taký blog vlastne je, aj keď som už jeden mala. A odvtedy sa ich vystriedalo (s menčími prestávkami) nekonečné množstvo. Stále som sa snažila byť čo najlepšia, až som tým stratila samú seba. Sledovala som iné blogerky, ako to robia ony a snažila sa ich svojím spôsobom napodobniť, mať dokonalé fotky, vtipné a pútavé texty. S tým posledným blogom (7/2014 - 1/2017) sa to vystupňovalo tak, že som s ním nebola spokojná asi odkakživa a snažila sa niečo meniť, pričom sám osebe nebol až taký zlý, ako sa naň pozerám teraz. Ale hneď na začiatku som si zle stanovila hodnoty a tým som sa trápila až do jeho definitívneho konca. Už v 8/2016 som vedela, že to s ním ďalej nemá význam, no umelo som ho držala pri živote, pretože som mala mnoho skúseností s tým, že aj tak sa ku blogu stále niekedy vrátim. Tak som si založila tento blog so sľubom, že o ňom nikdy nikomu nepoviem. Lebo len tak môžem byť skutočne sama sebou a písať o svojich najtajnejších pocitoch. Viem, že to je pomerne smutné, keď samu seba takto zatajujem pred svetom a nedokážem sa ľuďom otvoriť (len minimu). Na druhej strane na to musím ísť postupne. To, kým v skutočnosti som, som zistila v 10/2016 v inom svete, len bohužiaľ som sa z toho sveta musela vrátiť späť (žiadne drogy, len jedna skupina Nemcov). Odvtedy som bola dosť zmätená a nechcela som už byť tým človekom, ktorý na instagrame a blogu musí mať dokonale upravené fotky, outfit doplnený šperkami, ktoré sa k sebe dokonale hodia a mať vždy čisté topánky. Lebo to nie som ja a nikdy som nebola, aj keď som sa tak tvárila a v kútiku duše som si sama začala veriť. Preto sa teraz neviem nájsť, ale už som na dobrej ceste. Ľudia mi síce stále hovoria, že sa nesprávam ako ja, ale práve o to ide, že toto som teraz skutočná ja. Aj tento blog som si založila preto, aby som sa niekde v tom pomykove znova nestratila. Medzičaom som začala mať pocit, že je to tu príliš depresívne, teda moje články a tak. Koniec koncov, keď som stále dookola písala veselé a inšpirujúce články a zlé myšlienky si nechávala pre seba, musím sa tera vypísať aj z nich. Jediné, čo ma poriadne desí je fakt, že o pol roka mám osemnásť. Akoby som tou pretvárkou stratila kus života a zrazu budem dospelá, kedy nikoho nebude zaujímať, kto som, ale čo robím a či to robím dobre. Pôvodne som sa mala ísť okúpať, spraviť si večeru a pozrieť si film, ktorý na mňa čaká už niekoľko mesiacov, namiesto toho som celkom randomne napísala toto, čo asi nemá nič spoločné samo so sebou. Dosť mi týchto pár riadkov pomohlo utvrdiť sa v tom, čo robím a že si (snáď) onedlho budem môcť z rozhodnutí na rok 2017 z menu odškrtnúť aj *nájsť samu seba*, lebo hľadať sa už skoro rok je pomerne náročné. Ak by bolo na mne (veď ono je, ale akosi to nedokážem spraviť), hneď by som tento článok zmazala, ale mám pocit, že by som tým zmazala všetko, na čo som počas jeho písania prišla.

dávajú tieto riadky vôbec zmysel?
doms.


Kam dál