9-10september17/ešte jednu noc

10. září 2017 v 16:38 | doms |  stories
Predo mnou tma a ticho, za chrbtom svetlo a hlasy ľudí. Topánky som si držala v ruke a bosá kráčala po tráve. Pod jemnou látkou bielych šiat mi naskakovala husia koža od zimy, vlnité vlasy mi sem-tam preleteli z jednej strany na druhú. Na pokožke som pocítila prvé kvapky dažďa, chladné, ťaživé, no očisťujúce. Zavrela som oči a pokračovala v ceste do tmy. Niekto zozadu zakričal moje meno, otočila som sa a bez rozmýšľania kráčala späť. Niekoľko metrov od dverí som ho zazrela odchádzať, no nebol to jeho hlas, ktorý ma volal. Vtom sa ešte raz otočil, jeho oči stretli moje. Stále som stála na záhrade, vlasy a šaty celkom premočené. Celkom rýchlo som so zrakom upretým na zem prebehla cez terasu do dlhej širokej vysvietenej chodby a sadla si na radiátor. Znenazdania sa objavil pri mne a tiež sa oprel o radiátor, svojím teplým ramenom sa dotkol môjho chladného. Povedal, čím sa chce stať v budúcnosti. Tomu slovu som nerozumela a len som niečo zamumlala. Vzal ma von, do jasného dňa. Prechádzali sme sa po uliciach, smiali sa na veciach, ktorým sme rozumeli len my dvaja, viezli sa na vlečkách rôznych veľkých dopravných prostriedkov, pozorovali hasičov a traktory. Stále sa okolo nás motali moji kamaráti, no pozornosť sme venovali len sebe navzájom. Až sme dorazili k jeho domu, stojacemu uprostred ničoho, obrasteného brečtanom a tisícom farebných kvetov. Vyzeral poeticky, nedotknuto, no akoby tam stál stáročia. Stálisme aj my a nehýbali sa. Jediné, čo z celej situácie vyplynulo bol fakt, že som nesmela vojsť dnu...

...vtedy som sa zobudila.

Dôvod, prečo to celé bolo také divné, raz noc, o pár minút deň je ten, že celé toto sa mi len snívalo. Celé s tou záhradou a chodbou sa začalo v našom dome po strýkovej svadbe, zvyšné prostredie si sama domyslela moja hlava, kedže ani jeho dom v skutočnosti nevyzerá tak, ako tu bol opísaný a ako sa mi o ňom snívalo.

Vidím v tom akúsi symboliku. Ako ste si mohli v predošlých článkoch všimnúť, hlavne v tom minulom, som z neho celkom zúfalá a neviem, čo s tým. Rada o ňom rozmýšľam, rada sa ním "trýznim", ale niekedy už je to fakt veľa a prekračuje všetky medze zdrevého (i nezdravého) rozumu. Ako mi aj písala Sandra, musím sa toho zbaviť a bude mi lepšie. Musím sa zbaviť jeho. Bude to ťažké, lebo ho stretávam často a sama tomu nemôžem zabrániť, chodíme do tej istej školy a máme domy na tej istej ulici, aj naši rodičia sa poznajú, čiže zmienke o ňom/nich sa nedá vyhnúť. Bude to však náročné aj preto, že sa toho tak celkom nechcem zbaviť. Aj práve teraz mi srdce silno búši, ako keď vás čaká niečo silné, smutné a nepríjemné. Ale včera večer som sa rozhodla, že sa musím sústrediť na to, aby som ho začala vnímať nejako inak. Napríklad ako obyčajného chlapca, tak, ako vnímam všetkých iných.

Cítim sa ako pred najťažšou vecou môjho života, možno to tak aj bude, lebo predsa, zbaviť sa pocitov nemôže byť len tak. Minimálne nie pre mňa, keďže som im len nedávno podriadila skoro všetky svoje rozhodnutia. Preto sa týmto snom asi aj moja hlava rozhodla, že sa s ním rozlúči. Že hoci chcem, do jeho pomyselného domu, k nemu jednoducho nikdy nevkročím a tým mi dala jasne najavo, aby som sa snažila zamädziť ďalším myšlienkám o ňom.


Zároveň si tu teraz sľubujem, že v ďalších článkoch sa nebudem orientovať naňho, ale možno vám konečne napíšem aj niečo pozitívnejšie. Držte palce.

doms.
 

1september17

3. září 2017 v 22:24 | doms |  pillowtalk
Mám taký pocit, akoby ma v nepríjemnejších časoch opúšťali práve takí ľudia, ktorí by pri mne mali byť. Nikde to však nemajú napísané, že musia. Nie vždy im poviem, že sa cítim zle a viem, prečo to nehovorím. A možno (ešte stále) to nie sú tí praví? Neviem. Žijem v budúcnosti, hoci si užívam prítomný okamih. Stále však verím, že v budúcnosti ma čaká niečo veľké, niečo skvelé. Len kvôli mojim citom a len kvôli tomu, že v mojej prítomnosti nie je človek, ktorého by som veľmi chcela mať pri sebe. Už rok. Jazdím s ním na skateboarde v noci cez celé mesto, robíme si palacinky na raňajky, sedíme v januári na hradbách, púšťame si pesničky a spievame si spolu, trávime celú noc na záhradnej hojdačke pod holým nebom... až na to, že nič z toho sa nestalo, je to len výsledkom môjho ročného fantazírovania, ktoré sa deje len preto, že moje srdce búši pre niekoho, kto si to celkom nevšíma a môj mozog blúzni. Rizikom najvyššej formy zamilovania sa je fakt, že s tým nemôžete bojovať. Mozog proti srdcu zlyháva v momente, keď sa znažím obmedziť city. Toto som cítila pred rokom a cítim to teraz. My sa meníme, láska nie. Milionkrát som si hovorila, že by som rada posunula ďalej, otvorila sa pre iných a možno by z toho niečo bolo. No ešte v tom istom momente to zavrhnem, lebo si seba neviem predstaviť s nikým iným, ako s ním. Už rok stagnujem, posuniem sa dva metre ďalej, vzápätí ma však niečo tlačí kilometer späť. Som unavená, ale vzhľadom na to, že patrím k tým najoptimistickdjším a najnaivnejším ľuďom na planéte, ešte stále dúfam a ničím sa. Dnes som bola svedkom autonehody, a srdce mi najviac zovrelo práve vtedy, keď som si uvedomila, že pod tým autom mohol byť on. Ale radšej sa nad týmto už ďalej nechcem zamýšľať.

...ale o tomto som pôvodne článok písať nechcela. Aspoň teraz viete, že čokoľvek robím, nad čímkoľvek premýšľam, skončí to pri ňom. Mala by som so sebou niečo robiť, lebo toto ma celkom trápi, hoci o ňom popravde rozmýšľam rada. Mala som v pláne povedať vám, že niekedy mi možno najviac dokážu pomôcť ľudia, ktorých nepoznám dobre alebo dokonca vôbec. Tým, že si chvíľu píšeme, prehovoríme nejaké pekné slová či objímeme sa. Ako to bolo v decembri a teraz počas prázdnin, na ktoré inak radšej často spomínať nebudem. Kika, Tina, Erik a Lil. To sú oni, ktorí spravili moje chvíľky krajšími, pričom sa poznáme od niekoľko minút alebo rok a pol, ale nevieme o sebe veľa. A ešte ďalšia Kika, moja decembrová záchrankyňa. Týmto sa im chcem poďakovať za milé slová či objatia, ktoré ma ťahajú zo psychického bordelu v mojej hlave, hoci oni ani len netušili, v akom stave som sa práve nachádzala. A ako to vychádza, že práve v tých ťažších momentoch sú mi zoslaní takýto ľudia. Na to, aby ste pochopili celkovú podstatu, by ste mali vedieť, že si dokážem obľúbiť ľudí veľmi rýchlo. Niekedy bohužiaľ.

Zase som skončila tam, kde som nechcela. Napísala som článok, ktorého tému som nedodržala tak, ako som plánovala a znova ma zmohli city. Aspoň viete, aké to je v mojom živote. Mám pocit, že za ten rok som sa veľmi zmenila, vpodstate od základov myslenia, žitia a vnímania sveta a ľudí v ňom. Len táto jedna vec zostala rovnaká. Raz sa z toho dostanem. Raz. Možno. Ale asi to tak býva po písaní článku nie mozgom, ale srdcom, ktoré ovláda zmes lásky, zúfalstva, sklamania, nádeje aj beznádeje. Takto to býva pri písaní článku o pol jedenástej po troch, počas ktorých som bola na nohách od šiestej do desiatej a po dvoch prebdených nociach.

.doms

and where´s me?

18. srpna 2017 v 18:04 | doms |  pillowtalk
Vo svete blogov sa pohybujem asi od roku 2007-2008, kedy som ani poriadne nevedela, čo taký blog vlastne je, aj keď som už jeden mala. A odvtedy sa ich vystriedalo (s menčími prestávkami) nekonečné množstvo. Stále som sa snažila byť čo najlepšia, až som tým stratila samú seba. Sledovala som iné blogerky, ako to robia ony a snažila sa ich svojím spôsobom napodobniť, mať dokonalé fotky, vtipné a pútavé texty. S tým posledným blogom (7/2014 - 1/2017) sa to vystupňovalo tak, že som s ním nebola spokojná asi odkakživa a snažila sa niečo meniť, pričom sám osebe nebol až taký zlý, ako sa naň pozerám teraz. Ale hneď na začiatku som si zle stanovila hodnoty a tým som sa trápila až do jeho definitívneho konca. Už v 8/2016 som vedela, že to s ním ďalej nemá význam, no umelo som ho držala pri živote, pretože som mala mnoho skúseností s tým, že aj tak sa ku blogu stále niekedy vrátim. Tak som si založila tento blog so sľubom, že o ňom nikdy nikomu nepoviem. Lebo len tak môžem byť skutočne sama sebou a písať o svojich najtajnejších pocitoch. Viem, že to je pomerne smutné, keď samu seba takto zatajujem pred svetom a nedokážem sa ľuďom otvoriť (len minimu). Na druhej strane na to musím ísť postupne. To, kým v skutočnosti som, som zistila v 10/2016 v inom svete, len bohužiaľ som sa z toho sveta musela vrátiť späť (žiadne drogy, len jedna skupina Nemcov). Odvtedy som bola dosť zmätená a nechcela som už byť tým človekom, ktorý na instagrame a blogu musí mať dokonale upravené fotky, outfit doplnený šperkami, ktoré sa k sebe dokonale hodia a mať vždy čisté topánky. Lebo to nie som ja a nikdy som nebola, aj keď som sa tak tvárila a v kútiku duše som si sama začala veriť. Preto sa teraz neviem nájsť, ale už som na dobrej ceste. Ľudia mi síce stále hovoria, že sa nesprávam ako ja, ale práve o to ide, že toto som teraz skutočná ja. Aj tento blog som si založila preto, aby som sa niekde v tom pomykove znova nestratila. Medzičaom som začala mať pocit, že je to tu príliš depresívne, teda moje články a tak. Koniec koncov, keď som stále dookola písala veselé a inšpirujúce články a zlé myšlienky si nechávala pre seba, musím sa tera vypísať aj z nich. Jediné, čo ma poriadne desí je fakt, že o pol roka mám osemnásť. Akoby som tou pretvárkou stratila kus života a zrazu budem dospelá, kedy nikoho nebude zaujímať, kto som, ale čo robím a či to robím dobre. Pôvodne som sa mala ísť okúpať, spraviť si večeru a pozrieť si film, ktorý na mňa čaká už niekoľko mesiacov, namiesto toho som celkom randomne napísala toto, čo asi nemá nič spoločné samo so sebou. Dosť mi týchto pár riadkov pomohlo utvrdiť sa v tom, čo robím a že si (snáď) onedlho budem môcť z rozhodnutí na rok 2017 z menu odškrtnúť aj *nájsť samu seba*, lebo hľadať sa už skoro rok je pomerne náročné. Ak by bolo na mne (veď ono je, ale akosi to nedokážem spraviť), hneď by som tento článok zmazala, ale mám pocit, že by som tým zmazala všetko, na čo som počas jeho písania prišla.

dávajú tieto riadky vôbec zmysel?
doms.

 


radosti posledných dní

10. srpna 2017 v 18:00 | doms |  pillowtalk
mačiatka/les/adeline/festival v našom meste/kúpeľ v kvetoch/ponocovanie/skateboardovanie sa v noci/odkazy na stene od Lany del Rey/tri knihy za dva týždne/to, že keď mi dávali gumičky vôbec to nebolelo tak, ako mi ostatní hovorili/koncert Kaliho a celý Kobuľa fest/(Erik)/bicyklovanie sa po Žiline/obnovenie kontaktu s dievčaťom, s ktorým som sa poznala v roku 2014/červená ruža/kino s Rihannou a Markom/biokúpalisko/koktail a limonády s A./taliansky spôsob života/ohňostroj na moje meniny/frozen youghrt/about you/spaghetti na obed/moje vlastné myšlienky/budúcnosť/odkaz "Dobrý deň, človek!" napísaný kriedou na chodníku/...

niekoľko vecí, ktoré ma za posledné sivé dni aspoň trochu potešili.

myslíte si, že sa môže stať "zíde z očí, zíde z mysle" skutočnosťou, aj keď to stále nechcete akceptovať a vôbec to nedáva zmysel?

btw. ak niekto vie, ako sa dá nastaviť obrázok na pozadie blogu, dajte vedieť, lebo mne sa tam stále zobrazí iba galéria a nie je tam nič ako "pridať" či "nastaviť", jednoducho niečo, čo by sa dalo stlačiť a tým to tam pridať :D

.doms

29/30july17

31. července 2017 v 18:23 | doms |  pillowtalk
Kým sme ešte len plánovali ísť na jeden festival neďaleko nás, boli sme štyri. Neskôr sme zostali tri a nakoniec sme šli len dve. Ja a Rihanna. Ale mne to v ten deň absolútne neprekážalo. Chcela som prísť na iné myšlienky, ako na tie, ktoré ma mátali už skôr ako od začiatku prázdnin.

Okolo štvrtej sme tam dorazili. Hneď na začiatku sme skonštavovali, že sme tento festival dosť podcenili práve preto, že sa koná v dedine. Priestranný areál, veľa stánkov s jedlom, kone, hry, nafukovací hrad, malé farebné svetielka, tabuľa na podpísanie sa, stánok s nabíjačkami na mobil a hlavne, pódium, na ktorom sa už od obeda predstavovali rôzne skupiny. Najprv sme sa prešli, aby sme poprezerali, kde čo je a vedeli sa potom lepšie orientovať. Sadli sme si do tieňa na trávu a rozprávali sa, neskôr si išli kúpiť kebab na večeru a znova vyhľadali to isté miesto. Ešte snáď osem hodín predtým, ako malo začať vystúpenie, na ktoré sme celý ten čas čakali, sme sa presunuli bližšie k pódiu a sledovali nejaké folklórne súbory a zabávačov. Okolo siedmej sme si kupili kávu a turecký med, ktorý som nemala už od detstva. Práve vtedy boli všade naokolo nádherné mraky splývajúce so západom slnka, život bol v tom momente o niečo ľahší a atmosféra neuveriteľná, no stále nič proti tomu, čo ešte len malo prísť. Tentoraz sme sa už postavili rovno pod pódium a vypočítali, že takto budeme stáť ešte asi ďalších šesť a viac hodín, ale veľmi nám to neprekážalo. Onedlho sa totiž voľný priestor za nami zaplnil ďalšími ľuďmi, ktorí si takto chceli udržať čo najlepšie miesto na nasledujúce predstavenia.

Hneď nato vystúpili dvaja bývalí superstaristi, ktorých som si síce vôbec nepamätala, ale jeden z nich si získal moje srdce v momente, ako náhle vstúpil na pódium. Po nich bola na rade skupina presne z tej obce, kde sa to odohrávalo. Ich pesničky mi síce nesadli, no šou spravili riadnu. Svojím spôsobom to bolo celkom očividné, že festival organizovali práve oni, keďže na svoje vystúpenie vyčerpali aj ohňostroj, aj rôzne svetelné efekty, aj papieriky, ktoré vybuchujú z tých prístrojov, aj svietiace náramky, aj obrovské balóny, aj také tie ohne, čo šľahajú celkom vysoko. Proste všetko, čo bolo k dispozícii. Už sa čas začal krátiť, na scénu prišla skupina Gladiátor a zabávať sme sa začali o niečo viac. Keď zahrali prvé tóny pesničky Keď sa láska podarí, skoro som začala plakať a to aj neskôr viackrát počas pesničky. Ako povedal spevák tesne pred jej začiatkom, nájde sa v nej asi každý a ja mám úžasné spomienky na čas, kedy som ju počúvala. Po tom, ako odohrali všetko, čo mali, organizátori pustili ešte ohňostroj, aby zabavili publikum, ktoré už aj tak niekoľko minúť skandovalo a privolávalo Kaliho. Vtedy vpodstate prišiel moment, na ktorý sme čakali nielen tých šesť hodín rovno pred pódiom, ale vpodstate celý mesiac, ktorý sme to plánovali. Prišiel Peter Pann, potom Kali, ktorý celý čas stál rovno pri publiku a neskutočne s nimi komunikoval. Vtedy išli preč všetky zábrany, dosť ma bolel chrbát, ale to mi vôbec neprekážalo, lebo som si to užívala ako všetci naokolo. A pritom som Kaliho nikdy nejako reálne nepočúvala, teda nikdy som sa nemenovala za jeho fanúšičku, hoci jeho piesne a texty mám veľmi rada a poznám ich naspamäť. Vtedy som nechcela, aby odišiel a jeho vystúpenie sa mi zdalo príliš krátke.

Asi niečo pred druhou sme sa presunuli do stánku s nabíjačkami, keďže Rihanna si potrebovala nabiť mobil. Čakali sme na špeciálny autobus, ktorý nás odvezie k nám domov a teda sme hodinu a pol nemali čo robiť. Stáli sme tam, tancovali na Borovičku, aby sme nezamrzli, a uisťovali sa v tom, že budúci rok ideme zase. Niečo pred treťou sa pri nás zastavil Erik, random chlapec, ktorý zháňal oheň. Keď nepochodil u nás ani u skupinky vedľa, s optimizmom sa rozbehol za ostatnými ľuďmi: "Ani oni nemajú. Nevadí. Idem pýtať ďalej." Onedlho pribehol rozradostený k nám aj so zapálenou cigaretou a dal sa s nami do zoznamovania. Prišlo za ním nejaké dievča, s ktorým odišiel kamsi preč, no medzitým ho tam hľadala jeho partia. Anet sa stále rozčuľovala, že: "Povieš mu, aby zostal tu. On tam tancuje, s niekým sa zoznamuje, zrazu sa otočíš a on nikde." Nakoniec znova k nám pribehol. Najprv sa mu ísť na autobus vôbec nechcelo, no akonáhle sme sa zdvihli my, aby sme vyštartovali, pridal sa a ťahal so sebou aj celú partiu. Tak sme išli, spievali si, smiali sa na sebe alebo ani nevieme na kom a trochu sa spoznávali. Nám s Rihannou bolo práve najviac vtipno z Erika, ktorý si stále protirečil a bol proste podarený. Dohodli sme sa s ním, že prídeme aj budúci rok a presne o tretej ráno sa budeme čakať pri stánku s nabíjačkami. Keď prišiel autobus, sadli sme si už o niečo ďalej od neho, no bolo ho počuť na celý autobus. Medzitým, keď sme vchádzali do mesta cez kopce a prudké zákruty, chlapec spiaci na sedadle hneď za vodičom spadol rovno do uličky a kým sa prebudil a pozberal, spôsobil srandu celému autobusu. Všetci sme sa na seba usmievali, akoby sme sa poznali odjakživa, pričom sme spolu strávili len tých päťnásť minút.

doms.

Kam dál