Leden 2017

uff

28. ledna 2017 v 17:40 | doms |  pillowtalk
Prosím vás keď máte stroj, ktorý číta pocity, ihneď mi to pošlite. Dosť by sa mi také niečo zišlo, lebo sama sa absolútne nevyznám vo svojich citoch a som z toho chorá ugh.

Asi niekedy do augusta/septembra som mala život celkom usporiadaný, potom prišlo pár nových ľudí a odvtedy to ide dole vodou so mnou. Alebo ako sa to vezme. Som za nich neskutočne šťastná, ale ich správanie ma niekedy dosť nervuje a sama neviem prečo. Potom zase neviem prečítať svoje správanie, že prečo to robím a veď to vôbec nie je logické alebo čo. Takže som takto v sebe uväznená. Ešte nedávno som mala skvelý nábeh do dospelosti, teraz sa pred ňou snažím skrývať a desí ma už ten menej ako rok omg. Takže sa správam stále viac ako decko, no zároveň riešim (lebo musím) dospelácke veci.

Začala som si robiť vodičák, na čo sa niekedy teším, potom som z toho úplne zdesená a bojím sa sadnúť si za volant, aj keď ešte len chodím na teóriu. Aj tú už dosť zanedbávam a ešte si musím dobrať niečo z minula. Ten učiteľ len povedal, podľa čoho si to máme nájsť. Tak som si našla a scrollovala som asi kilometer a pol dole, kým som sa dostala na koniec, takže sa an to už ani nechcem pozrieť ale budem musieť.

Dobrá správa je, že už som si našla nejakých penfriends, takže si to idem odškrtnúť z menu, lebo už som si s niektorými stihla vymeniť zopár listov či mailov. A je to ten najskvelejší pocit, keď prídete zo školy a v schránke vás čaká list.

Slovenčinárka ma požiadala, aby som napísala príbeh do jednej literárnej súťaže, ale nechce sa mi, lebo tie témy nie sú moc pre mňa. Inými slovami, často v mojich príbehoch vystupujú psychicky labilné hlavné postavy, ktoré sa nakoniec zabujú. Neviem prečo mám takéto samovražedné sklony v príbehoch, ale často sa mi to pri písaní stane, že ono to samo od seba skončí takto.

Cítim sa cudzia v hudbe. To sa stáva asi dva-tri razy za rok a skutočne to nie je dobré. Lebo keď je všetko zlé, aspoň je tu hudba, ale teraz sa ani s ňou necítim až tak dobre ako zvyčajne.

Akosi som vám mala potrebu napísať tieto veci, v ktorých mám ako-tak celkom jasno, lebo inak mám v hlave úplny mess a predstavujem si to tam ako poriadne zamotanú spleť nitiek (alebo sluchátok, ako vám je lepšie), z ktorých dokážete vytiahnuť len pár, lebo zvyšok je totálne zaguzlený. Keď vymotám niečo ďalšie, dám vám vedieť.

doms.

o ľuďoch

15. ledna 2017 v 17:57 | doms |  stories
Do tohto článku vám vložím texty o dvoch ľuďoch, ktoré som písala už dávnejšie. Istým spôsobom by to mala byť niečo ako ich charakteristika, no je založená na jednej chvíli obsahujúcej mnoho malých detailov. Prečo som to napísala, to fakt neviem, ale mám týchto ľudí veľmi rada. O kom približne je reč sa dozviete pod každým textom.
Dlhé strapaté vlasy, pri konci trochu zakrútené, si prehodila cez plece. Nikdy im nevenovala špeciálnu starostlivosť. Každé ráno si ich vykrútila do drdola, o ktorom nedbala, či vyzeral dokonalo. Hlavne aby tým nestrácala čas. Na chvíľu sa zapozerala do skrine, no aj tak napokon vytiahla len obyčajný sveter a tmavé nohavice. Na zápästia si nastriekala jemnú vôňu a do úst vložila žuvačku, ktorej sviežosť aj tak prekryla slabučkú voňavku. Zbehla dole po strmých schodoch, ktoré pri každom kroku zavŕzgali, napúšťala vodu do špeciálnej fľaše, urobila si z nej minerálnku a ponáhľala sa z domu. Vykročila do tmy a pritiahla si šál ku krku. Fúkal chladný vietor. Ruky, obvešané narámkami a gumičkami do vlasov, si strčila do vreciek na čiernej bunde, ktorá jej bola trochu veľká. Na konci ulice zabočila na chodník, ktorý z jednej strany lemovala cesta a z druhej pole. Na tejto nudnej trase, ktorú absolvovala každý deň, mala aspoň čas premýšľať. Myšlienkami zablúdila k včerajšku. Pred ňou sa spoza mierneho kopčeka vynorila križovatka so semafórmi. Dôverne ju poznala. Svetlo už pokročilo, no tma mala ešte stále prevahu. Páčilo sa jej, ako červená na semafóroch svieti ďaleko do šera ranného jesenného rána. Trochu spomalila. Ešte stále mala dosť času, aj keď vedela, že tak či tak tam príde medzi prvými. Pole vystriedali väčšie tehlové budovy z oboch strán cesty, medzi ktorými sa ešte sem-tam našiel aj malý domček s upravenou záhradkou. Mala to tu rada, koniec koncov tu bývali všetci jej priatelia a rodina, no aj tak by sa najradšej presťahovala do nejakého väčšieho mesta. Alebo do Austrálie, čo najskôr, ako to bude možné. Možno už aj o dva roky.

Tento prvý minipríbeh je o Lare. Je to moja vpodstate partnerka na výmenný pobyt z Nemecka. Zatiaľ sme boli len u nich a všetky veci, ktoré si tu o nej môžete prečítať, som si za tých desať dní všimla. Vpodstate má každá maličkosť v texte nejaký význam založený na skutočnosti. Napísala som o nej preto, lebo ju mám celkom úprimne rada. Skutočne sa zhodujeme vo všetkých veciach, aj v takých maličkých "bezvýznamných" názoroch. Ak ste si v menu čítali moje plány na rok 2017, tak v jednom ide aj o ňu. Skamarátiť sa s ňou bude ťažké, lebo na to budem mať len nejakých 8 dní, keď príde na Slovensko. Ako my sme si aj tam v Nemecku rozumeli a máme dobrý vzťah, ale viete, nie je to také, ako keď niekoho takého spoznáte na Slovensku. Ja som človek, ktorý sa dokáže s druhým človekom zblížiť fakt veľmi, najmä keď som s ním sama s mám čas sa s ním rozprávať. Ale predsa len tu je tá jazyková bariéra. Rozumieme si, ale ja jej napriek tomu nedokážam povedať všetko, čo chcem, poprípade čo najrýchlejšie na niečo zareagovať, ako to robím pri mojich slovenských kamarátoch. Snáď chápete, čo tým myslím, lebo ak by som to tu celé podrobne rozpisovala, bolo by to asi trikrát také dlhšie, ako samotný príbeh.

Pomrvila sa na sedadle a na malom mieste v autobuse sa snažila nájsť pohodlnejšiu polohu. Dlhé zlatisté vlasy si rukou prehodila dozadu. Zovrela pery a guľatými očami stretla moje. Sekundu zaváhala, no zároveň tento čas využila na nájdenie tých správnych slov. Hlasom ešte trochu chrapľavým po chorobe zo seba horko-ťažko vypustila vetu, ktorá opisovala všetky moje pocity za posledné dva mesiace. Znova na mňa uprela veľké oči a vydýchla si, keď videla, že som pochopila, čo tým skutočne myslela. Mlčala som. Znova si ma trochu premerala, no bola celkom spokojná. Sama mi raz vravela, že si ľudí delí na dve skupiny. Na tých, s ktorými sa väčšinou len smeje, a na tých, s ktorými rozoberá vážne veci. Mňa zaradila do oboch. Nepoznala ma veľmi dobre, ale aj tak lepšie ako ľudia, s ktorými trávim už dlhé roky. Usmiala sa, znova zmenila polohu na sedadle, pritiahla si rozopnutú mikinu bližšie k hrudi a párkrát zažmurkala. Ďalšou úvahou o podobnosti jej detsva s uplynulým týždňom zahnala ticho. Tvár sa jej rozveselila, medzi rozprávaním sa stále široko usmievala. Pritom som si spomenula, ako sme spolu sedeli na lavičke v Mníchove pozorujúc ľudí na širokej ulici smerujúcej od radnice. Ona ma stále ponúkala pečenými arašidami, ktoré si kúpila v neďalekom stánku. Mala som na ne chuť, no necítila som sa dobre, tak som si vzala len pár. Potom som si spomenula, ako sme asi len dva dni predtým spolu sedeli na lavičke na Champs Elyssés a rozmýšľali nad budúcnosťou. Potichu som sa zasmiala, pretože som mala pocit, že sme ani nič iné nerobili, ako len sedeli niekde na lavičke a rozoberali vážne veci. Pozrela sa na mňa, aby sa presvedčila, či ju ešte počúvam, a ja som jej len naznačila, aby pokračovala. Spokojne som sa oprela o studené okno autobusu, zazívala od únavy a vyčerpania, potlačila spomienky na ráno a započúvala sa do jej hlasu.

Táto osôbka je zase moja spolužiačka, ktorá je odo mňa o rok mladšia a tie záujmy alebo celkovo vnímanie rôznych vecí je predsa len trochu iné, teda že tam vidno ten vek. Ale čím vážnejšie myšlienky má, tým sú unikátnejšie. Preto sa s ňom veľmi rada rozprávam o tých vážnejších veciach, pretože cíti to isté čo ja (a to by som teda vážne nečakala) a nebojí sa to poveadať. Aj keď sa mi pritom priznala, že ešte to nikomu nehovorila. Mám ju rada a tiež s ňom rada trávim čas, aj keď niekedy treba riadnu dávku trpezlivosti, lebo tých myšlienok teda má.

doms.

o mne

2. ledna 2017 v 13:38 | doms |  pillowtalk
Poriadne ani neviem, koľký v poradí je tento blog. Ešte dodnes som mala jeden dvojročný, ktorý pár dní pred jeho narodeninami opúšťam. Bol to prvý a asi aj posledný blog na bloggeri, ktorý som chcela viesť ako módny, ale samu seba som klamala, že taký je. Nemal poriadne žiadnu tému a písala som tam, čo som chcela, a aj tak nie celkom. Poznalo ho už veľmi veľa ľudí z okolia a keď som tam niečo fakt úprimné napísala, potom mi to podlízavo opakovali a vôbec to nebolo príjemné. Nerobili to naschvál, teda oni si mysleli, že je to vtipné, ale mne to fakt prekážalo. Takto to bolo už minimálne od augusta a vtedy som aj chcela odísť, ale nechcela som sa toho blogu vzdať, lebo som ho mala veľmi rada. Akurát som však nad tým stále rozmýšľala, že tam chodím nasilu a s ničím, čo publikujem, nie som spokojná. Takže znova utekám na blog.cz, aby o tomto blogu nikto nevedel a mohla som si tu písať všetko, čo budem cítiť a kedy to budem chcieť napísať bez toho, aby sa ma za deň päť ľudí spýtalo (podlízavo samozrejme), kedy bude nový článok. Zároveň je to aj preto, lebo od augusta som natrafila na mnoho blogov z blog.cz, ktorých autorkám som závidela, aké články si píšu, bez nejakých pravidiel, témy blogu a podobných vecí, ktorými som posledné dva roky bola dosť zviazaná. Jedným z nich je aj Sandrin blog. Takže aj na základe nich som sa rozhodla, že takto to bude omnoho lepšie. A musím povedať, že mi dosť odľahlo.

Vzhľadom na to, že som už pekne rozpísala článok o sebe, ktorý doteraz tak celkom o mne nebol, idem na to.
Volám sa Dominika a aj keď ma väčšina ľudí volá Domča, čo je dosť nezaujímavé, mám aj inú prezývku - doms. Tá mi pripadá milá a veľmi sa mi páči, preto som sa ju rozhodla zakomponovať aj do názvu blogu. 18. 1. 2017 oslávim svoje 17. narodeniny. Chodím do školy, ktorá je pomerne dosť zameraná na nemčinu, tak sa potom nečudujte, keď tu budem spomínať nemeckých učiteľov, jazykové pobyty a rôzne situácie s nemeckými slovíčkami (aj preto, lebo teraz napríklad počúvam jednu nemeckú pesničku). Rada píšem príbehy, najmä také kratšie, v ktorých sa hlavná postava vlastne ani nemusí veľmi predstaviť. Stačí, keď prevedie čitateľa nech len piatimi minútami svojho života a zanechá v ňom niečo trvácne. Veľmi rada počúvam hudbu. Úplne najviac momentálne Twenty One Pilots, no k tomu aj jednotlivé pesničky rôznych iných interpretov. Milujem cestovanie a na svoj vek mám podľa mňa precestované celkom dosť, najmä vďaka rodičom, ktorí nás berú všade. Sama v tom však chcem pokračovať a chodiť na rôzne miesta sveta. Okrem toho rada chodím do lesa, varím a pečiem, chodím do lesa, hrám na gitare, vozím sa autom v noci, prechádzam sa po meste o piatej ráno (to sa často nestáva, ale inak to má skvelú atmosféru, keď ešte nikto nikde nie je), bicyklujem čo najrýchlejšie na obrovských voľných plochách, bežím (najmä dole kopcom), sedím v lete na balkóne a pritom si čítam alebo pozorujem okoloidúcich. Je toho veľa, čo mám rada. Tým, že už mám sedemnásť, sa odštartoval povedzme posledný rok môjho detstva. Na jednej strane chcem byť dospelá, na druhej strane sa toho dosť bojím a akoby som si až teraz uvedomila, že nechcem vyrásť. Avšak kým budem chodiť na strednú, budem mať detstvo ešte predĺžené, takže tanto fakt to trochu zachraňuje.

Viac sa o mne už asi dozviete zo samotných článkov. Inak viete čo? Napísala som toho možno veľa. Na bývalom blogu by som si bola istá, že by si to prečítali asi dvaja ľudia, ktorí už aj tak chodili pomenej. Teraz však takúto obavu nemám. Neviem, ako to mám napísať, ale jednoducho tu ľudia čítajú všetko a sú podľa mňa viac otvorenejší a rozumnejší. Tak trochu sa cítim, akoby som sa po niekoľkých rokoch v cudzej krajine vrátila domov a je to teda celkom zvláštne.

doms.