o ľuďoch

15. ledna 2017 v 17:57 | doms |  stories
Do tohto článku vám vložím texty o dvoch ľuďoch, ktoré som písala už dávnejšie. Istým spôsobom by to mala byť niečo ako ich charakteristika, no je založená na jednej chvíli obsahujúcej mnoho malých detailov. Prečo som to napísala, to fakt neviem, ale mám týchto ľudí veľmi rada. O kom približne je reč sa dozviete pod každým textom.
Dlhé strapaté vlasy, pri konci trochu zakrútené, si prehodila cez plece. Nikdy im nevenovala špeciálnu starostlivosť. Každé ráno si ich vykrútila do drdola, o ktorom nedbala, či vyzeral dokonalo. Hlavne aby tým nestrácala čas. Na chvíľu sa zapozerala do skrine, no aj tak napokon vytiahla len obyčajný sveter a tmavé nohavice. Na zápästia si nastriekala jemnú vôňu a do úst vložila žuvačku, ktorej sviežosť aj tak prekryla slabučkú voňavku. Zbehla dole po strmých schodoch, ktoré pri každom kroku zavŕzgali, napúšťala vodu do špeciálnej fľaše, urobila si z nej minerálnku a ponáhľala sa z domu. Vykročila do tmy a pritiahla si šál ku krku. Fúkal chladný vietor. Ruky, obvešané narámkami a gumičkami do vlasov, si strčila do vreciek na čiernej bunde, ktorá jej bola trochu veľká. Na konci ulice zabočila na chodník, ktorý z jednej strany lemovala cesta a z druhej pole. Na tejto nudnej trase, ktorú absolvovala každý deň, mala aspoň čas premýšľať. Myšlienkami zablúdila k včerajšku. Pred ňou sa spoza mierneho kopčeka vynorila križovatka so semafórmi. Dôverne ju poznala. Svetlo už pokročilo, no tma mala ešte stále prevahu. Páčilo sa jej, ako červená na semafóroch svieti ďaleko do šera ranného jesenného rána. Trochu spomalila. Ešte stále mala dosť času, aj keď vedela, že tak či tak tam príde medzi prvými. Pole vystriedali väčšie tehlové budovy z oboch strán cesty, medzi ktorými sa ešte sem-tam našiel aj malý domček s upravenou záhradkou. Mala to tu rada, koniec koncov tu bývali všetci jej priatelia a rodina, no aj tak by sa najradšej presťahovala do nejakého väčšieho mesta. Alebo do Austrálie, čo najskôr, ako to bude možné. Možno už aj o dva roky.

Tento prvý minipríbeh je o Lare. Je to moja vpodstate partnerka na výmenný pobyt z Nemecka. Zatiaľ sme boli len u nich a všetky veci, ktoré si tu o nej môžete prečítať, som si za tých desať dní všimla. Vpodstate má každá maličkosť v texte nejaký význam založený na skutočnosti. Napísala som o nej preto, lebo ju mám celkom úprimne rada. Skutočne sa zhodujeme vo všetkých veciach, aj v takých maličkých "bezvýznamných" názoroch. Ak ste si v menu čítali moje plány na rok 2017, tak v jednom ide aj o ňu. Skamarátiť sa s ňou bude ťažké, lebo na to budem mať len nejakých 8 dní, keď príde na Slovensko. Ako my sme si aj tam v Nemecku rozumeli a máme dobrý vzťah, ale viete, nie je to také, ako keď niekoho takého spoznáte na Slovensku. Ja som človek, ktorý sa dokáže s druhým človekom zblížiť fakt veľmi, najmä keď som s ním sama s mám čas sa s ním rozprávať. Ale predsa len tu je tá jazyková bariéra. Rozumieme si, ale ja jej napriek tomu nedokážam povedať všetko, čo chcem, poprípade čo najrýchlejšie na niečo zareagovať, ako to robím pri mojich slovenských kamarátoch. Snáď chápete, čo tým myslím, lebo ak by som to tu celé podrobne rozpisovala, bolo by to asi trikrát také dlhšie, ako samotný príbeh.

Pomrvila sa na sedadle a na malom mieste v autobuse sa snažila nájsť pohodlnejšiu polohu. Dlhé zlatisté vlasy si rukou prehodila dozadu. Zovrela pery a guľatými očami stretla moje. Sekundu zaváhala, no zároveň tento čas využila na nájdenie tých správnych slov. Hlasom ešte trochu chrapľavým po chorobe zo seba horko-ťažko vypustila vetu, ktorá opisovala všetky moje pocity za posledné dva mesiace. Znova na mňa uprela veľké oči a vydýchla si, keď videla, že som pochopila, čo tým skutočne myslela. Mlčala som. Znova si ma trochu premerala, no bola celkom spokojná. Sama mi raz vravela, že si ľudí delí na dve skupiny. Na tých, s ktorými sa väčšinou len smeje, a na tých, s ktorými rozoberá vážne veci. Mňa zaradila do oboch. Nepoznala ma veľmi dobre, ale aj tak lepšie ako ľudia, s ktorými trávim už dlhé roky. Usmiala sa, znova zmenila polohu na sedadle, pritiahla si rozopnutú mikinu bližšie k hrudi a párkrát zažmurkala. Ďalšou úvahou o podobnosti jej detsva s uplynulým týždňom zahnala ticho. Tvár sa jej rozveselila, medzi rozprávaním sa stále široko usmievala. Pritom som si spomenula, ako sme spolu sedeli na lavičke v Mníchove pozorujúc ľudí na širokej ulici smerujúcej od radnice. Ona ma stále ponúkala pečenými arašidami, ktoré si kúpila v neďalekom stánku. Mala som na ne chuť, no necítila som sa dobre, tak som si vzala len pár. Potom som si spomenula, ako sme asi len dva dni predtým spolu sedeli na lavičke na Champs Elyssés a rozmýšľali nad budúcnosťou. Potichu som sa zasmiala, pretože som mala pocit, že sme ani nič iné nerobili, ako len sedeli niekde na lavičke a rozoberali vážne veci. Pozrela sa na mňa, aby sa presvedčila, či ju ešte počúvam, a ja som jej len naznačila, aby pokračovala. Spokojne som sa oprela o studené okno autobusu, zazívala od únavy a vyčerpania, potlačila spomienky na ráno a započúvala sa do jej hlasu.

Táto osôbka je zase moja spolužiačka, ktorá je odo mňa o rok mladšia a tie záujmy alebo celkovo vnímanie rôznych vecí je predsa len trochu iné, teda že tam vidno ten vek. Ale čím vážnejšie myšlienky má, tým sú unikátnejšie. Preto sa s ňom veľmi rada rozprávam o tých vážnejších veciach, pretože cíti to isté čo ja (a to by som teda vážne nečakala) a nebojí sa to poveadať. Aj keď sa mi pritom priznala, že ešte to nikomu nehovorila. Mám ju rada a tiež s ňom rada trávim čas, aj keď niekedy treba riadnu dávku trpezlivosti, lebo tých myšlienok teda má.

doms.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Eleanor Eleanor | Web | 16. ledna 2017 v 19:30 | Reagovat

Nechceš za mňa písať opisy v škole? :D Napísané sú naozaj úžasné a majú takú nejakú "atmosféru" alebo ako to povedať ^^ A držím palce s tým skamarátením sa s Larou :)

2 jay jay | Web | 16. ledna 2017 v 21:35 | Reagovat

súhlasím s komentárom od eleanor, so slovami ti to ide fakt dobre. :) tvoje obavy s kamarátstvom s larou plne chápem, sama som zažila niekoľko akých-takých výmenných pobytov, ale nanešťastie z nich nevznikli bližšie vzťahy, s tými dievčatami som si príliš nerozumela a boli odo mňa mladšie, avšak jazyková bariéra by sa dala prekonať, vždy to po čase ide. aj tebe sa to určite podarí. :) ak ti môžem poradiť, skús pozerať filmy / seriály a písať bežné veci, ktoré by si napísala na blog alebo kdekoľvek inde, s jazykom to naozaj pomáha.

3 Libra Libra | Web | 17. ledna 2017 v 10:45 | Reagovat

Vitaj :)

4 ┼Nemessis mor Morticie ┼ ┼Nemessis mor Morticie ┼ | Web | 18. ledna 2017 v 2:59 | Reagovat

lidi jsou falešný mr>ky

5 Tesa Tesa | E-mail | Web | 22. ledna 2017 v 17:56 | Reagovat

Mne sa páčili obe, lebo z oboch bolo cítiť nejakú vlastnú osobnosť a na tom záleží. Taktiež mali obe niečo do seba, a naozaj pekne si ich opísala ^^

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.