Květen 2017

augustová noc

29. května 2017 v 21:15 | doms |  poems
keď pod rúškom noci
zakradáš sa bosý,
postoj v tme
a daj mi pocit,
že som ktosi...

8may17

8. května 2017 v 17:14 | doms |  pillowtalk
"But how the hell do you fall in love?"
Veci sa tvária, že sa hýbu dopredu, aj keď zostávajú na tom istom mieste. Alebo skutočne napredujú, len predo mnou hrajú absolútnu nečinnsoť. Ktovie. V piatok cestou do školy si ku mne sadol v autobuse. Na jednej strane už bol autobus skoro celý plný, tak nemal veľa možností, no predsa sa mohol posadiť asi na ďalšie štyri miesta neďaleko mňa, ktoré boli voľné. Ale aj tak si sadol ku mne. Možno si však len niečo nahováram. Z jeho správania sa v posledných dňoch neviem vysomáriť. Dokelu keby nebol taký nečitateľný. Neviem ako mám rozumieť jemu, jeho správaniu a kvôli tomu ani samej sebe. O ničom sme sa nerozprávali, len sme vedľa seba mlčky sedeli s kolenami vyloženými na sedadlách pred nami, a vpostate sme obaja tak trochu spali, opretí skoro jeden o druhého. Ale mala som pocit, akoby to takto nejako malo byť. Veď viete, že s málo kým sa cítite tak dobre, že ani dlhé mlčanie nie je trápne, ale vpodstate celkom príjemné. Tak nejako som sa cítila - pohodlne a v bezpečí, akoby to takto bolo medzi nami stále. Zobudila som sa až na zastávke, kde väčšinou vystupujeme obaja, no tentoraz som šla ešte trochu ďalej. On už stál v uličke a takým nejakým starostlivým pohľadom sa na mňa obzrel, akoby sa chcel uistiť, či som hore, alebo ma má zobudiť.
Dnes má narodeniny a štve ma to strašne, že s ním nemôžem byť. Hoci zároveň dúfam, že si tento deň užije najviac, ako bude vedieť, či už so mnou, alebo bez. Veď jemu na tom možno nezáleží až tak, ako mne. Neviem čo som tu týmto chcela dokázať, niekedy mi dosť pomôže, ak si veci napíšem, lebo to mám pred sebou a akosi to väčšinou začne dávať zmysel, ale tentoraz mám v tom pekný bordel už niekoľko týždňov a som tak veľmi zmätená. Nech sa to nejako vyjasní...!

doms.

2may17

2. května 2017 v 13:58 | doms |  pillowtalk
Bitch please, dnes som spravila vodičák! Mám pocit, že sa z toho musím tak trochu vyrozprávať a až potom možno uverím, že sa to skutočne stalo. Btw. pôvodne som si myslela, že tento blog zmažem alebo čo, ale koniec koncov, keď budem potrabovať, môžem sa tu vypísať, ujasniť si myšlienky a tak. Aj keď to bude možno raz za tri mesiace.

Takže, začnem asi rovno tým, že ráno som do seba skoro nedostala ani raňajky. Na políciu som išla s takým blbým pocitom. Ako nie že by to bol stres alebo čo, ale proste stiahnutý žalúdok, v hlave obrovský tlak a podobne. Ešte pred políciou som stretla jednu pani (ako mohla mať niečo nad tridsať maximálne), ktorá chodila do toho istého kurzu ako ja, tak sme sa začali rozprávať. Vo vestibule sme čakali asi hodinu a pol prosímpekne, no medzitým sa stalo niečo ešte horšie. Zavolal ma inštruktor s policajtom, že som sa prihlášku na skúšku namiesto roku narodenia 2000 napísala 2017. Policajt sa hral na dôležitého a po veľmi hlbokej myšlienke, že predsa nemôžem ako dvojmesačná jazdiť, odišiel zavolať vedúcemu. Ak by bol zorientovaný v čase a priestore minimálne spolovice tak, ako ja kvôli strachu, tak by si vedel vypočítať, že od januára do mája rozhodne neubehli len dva mesiace. Teraz už to píšem tak celkom v pohode, ale vtedy som mala stiahnutý žalúdok ešte viac ako ráno a to teda už bolo niečo. Vzhľadom na to, že ten policajt asi dva razy prešiel cez vestibul a nič nepovedal, aspoň inštruktor ma prišiel potľapkať po pleci, že ak ma nevyhodili už doteraz, tak asi budem predsa len môcť pristúpiť ku skúške. Dobre.

Teda okolo deviatej nás zavolali hore. Vyšli sme na druhé poschodie, celá budova totálne zatuchnutá, tmavá, proste celé zle, tam by som rozhodne pracovať nechcela. Zaviedli nás do miestnosti celej obloženej drevom, jedine obraz usmievavého prezidenta bol nejakým oživením. Posadali sme si do lavíc, jeden policajt spustil prednášku, čo ako môžeme a nesmieme robiť, jeho kolega vedľa neho skoro zaspal. Tak nám rozdali testy. Spravila som na 100%, lebo veď všetky tie testy som si prechádzala včera od rána do večera.

Po testoch išli policajti na jazdu s tými, ktorí mali opakovanú jazdu. My (ja, tá pani a ešte jeden chlapec z našej autoškoly), sme išli pešo na cvičisko. Cestou sme sa zastavili v Bille, kde som si kúpila aspoň croissant. Ráno som si totiž nič nezbalila, lebo som vedela, že asi do seba nič nedostanem. Na cvičisku bol akurát druhý inštruktor s dievčaťom, ktorá má mať skúšky až vo štvrtok, tak ju preskúšaval z teórie a tak. My sme sa medzitým prizerali a celkom dobre sa nám to hodilo, lebo veď na to isté sa nás policajti budú pýtať.

Konečne prišlo naše auto aj s inštruktorom a policajtom. Bol to presne ten, ktorý tam skoro zaspal, aj teraz vyzeral byť maximálne pasívny a nezaujatý. Prvý išiel parkovať ten chlapec (na ktorého meno som sa po celý čas nespýtala, takže ho zrejme budem nazývať len ten chlapec). Dostal otázku z konštrukcie auta a potom mal zaparkovať do všetkých tých garáži. Spravil to. Bola som na rade ja. No poviem vám, ako som sa modlila, žeby som nikde neťukla, žiadnu tyčku nezhodila a podobne. Pritom som za všetky tie dni, čo som bola na cvičisku, zhodila tyčku len raz, aj to preto, lebo som spravila poriadnu blbosť. Ale dala som to. (Aj keď to som sa tak trochu dozvedela od toho chlapca, policajt ani len nekývol alebo čo, že by ma uistil). Posledná išla tá pani a tiež sa jej to podarilo. Potom vzal policajt na jazdu ďalšie dve dievčatá, ktoré predtým zo skúšky vyhodil. My traja sme sa išli skryť pod strechu na shcody k jednej ošarpanej budove, lebo začínalo pršať. Tak sme tam čakali, oni dvaja fajčili (ten chlapec ale len takú elektronickú cigaretu). Medzitým sme si rozprávali príhody z jázd a všetko okolo toho. Najprv sme sa dohodli, že ja pôjdem do auta s tým chlapcom, ale ako gentleman nakoniec pustil tú pani. Keď prišlo auto, popriali sme si veľa šťastia. Sadla som si dopredu, pripravila sa, vonku pršalo a policajt mi dával povely. Neviedol ma práve po mojich obľúbených cestách, dokonca boli kade-tade ešte aj prekážky, opravovali cestu rovno v zákrute a tak, ale dala som to. Jazda sa mi celkovo zdala príliš krátka, ale veď dobre pre mňa. Nakoniec mi povedal, aby som zaparkovala na vhodnom mieste naľavo, ale vzhľadom na to, že mi to povedal tak trochu na poslednú chvíľu, tak som mala problém sa tam na tom mieste vyrovnať. Ale nejak som to celé ufejkovala, aj jazdu, aj parkovanie (ale inak jazdiť viem). No ako som hovorila, ten policajt bol strašne pasívny a asi sám to chcel mať všetko čo najskôr za sebou. Tak mi podpísal papiere a vpodstate poslal kade ľahšie (mám pocit, že sa mi potom ani nepozdravil a neviem vôbec, či mi povedal niečo iné ako povely počas jazdy). Ale... Mám vodičák!

doms.