20june17 / Tuesday

23. června 2017 v 16:25 | doms |  pillowtalk












Buď mi to povedal niekto večer predtým, alebo sa mi to snívalo. Proste som od niekoho počula, že každý deň môže byť najlepším dňom v mojom živote, len mu treba dať šancu, aby sa takým stal. Ráno som sa zobudila presne s touto myšlienkou, že dám tomuto dňu šancu. On si ju vzal a totálne ju rozjebal... Nezostalo nič, čoho by som sa mohla chytiť, aj preto sa teraz topím vo svojich pocitoch a neviem ako z nich vyliezť, aj keď neviem, či chcem. Teda, chcem jeho, omnoho viac ako predtým, lebo ho už mať nemôžem. Už ho má niekto iný. A ja som naivná a sprostá, lebo som to vpodstate vedela, len som to nechcela pripustiť. Stále som mala nádej a tá nádej živila vo mne myšlienku, že medzi nami predsa niečo bude, lebo tomu nasvedčovalo tak veľa vecí a jeho správanie a všetko... Čokoľvek som doteraz robila, cítila som sa fajn, lebo som si myslela, že on je niekde tam a že na mňa myslí, ale teraz ma len srdce zabolí, ak na neho pomyslím, pretože viem, že to tak nie je. Že myslí na niekoho iného. A cítim sa strašne sama, akoby ma nikto nemal rád, lebo sa mi všetci akosi vzdiaľujú. Aj keď pravda je asi skôr taká, že ja sa vzdiaľujem ostatným, lebo chcem byť sama. Ak nie s ním. A to ma ubíja najviac. Rozmýšľam o ňom a o všetkých našich spoločných momentoch deň čo deň, minútu čo minútu, z čoho som neskutočne vyčerpaná a nemá to zmysel. Akurát sa cítim ešte horšie. Aspoň keby som to vedela vyplakať, nech by som plakala tri dni alebo tri týždne, možno by sa mi uľavilo, ale takto je to stále vo mne a mám pocit, že mi srdce akosi stvrdlo a je proste chladné a neschopné niekoho milovať, dokonca možno už ani jeho. Alebo je to len tým, že som proste zranená a akoby sa moje srdce chcelo voči nemu brániť a tváriť sa, že nikdy ho nemilovalo a že on nikdy neexistoval. Ale to nejde a keď ho stretávam tak často, nemôžem sa tváriť akoby nič, aj keď vpodstate musím. Koniec koncov, on nespravil nič zlé, nehnevám sa naňho. Chcem, aby sa mal dobre a som šťastná, že sa má dobre aj bezo mňa, len si musím na tento pocit aj zvyknúť, lebo je mi to cudzie. Necítim sa totiž ako úplný človek, akoby sa moje srdce, ktoré mu patrí už od augusta, vytrhlo z mojej hrude a išlo k nemu, a pretože sa nedočkalo prijatia blúdi nevedno kde a zo mňa zostala len telesná schránka bez citov. Síce si asi v tomto článku viackrát protirečím, ale presne tak sa cítim. Už neviem, čo bola pravda a realita, čo chcem a čo bude.

doms.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Simix Simix | Web | 19. července 2017 v 18:31 | Reagovat

Ty obrázky jsou drsné.
Vztahy, láska... to co píšeš, to jsem také prožívala. Možná to chce jen čas. Taky mám období, kdy si přijdu sama. Jak kdy teda...
Hodně štěstí a měj se :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.