Červenec 2017

29/30july17

31. července 2017 v 18:23 | doms |  pillowtalk
Kým sme ešte len plánovali ísť na jeden festival neďaleko nás, boli sme štyri. Neskôr sme zostali tri a nakoniec sme šli len dve. Ja a Rihanna. Ale mne to v ten deň absolútne neprekážalo. Chcela som prísť na iné myšlienky, ako na tie, ktoré ma mátali už skôr ako od začiatku prázdnin.

Okolo štvrtej sme tam dorazili. Hneď na začiatku sme skonštavovali, že sme tento festival dosť podcenili práve preto, že sa koná v dedine. Priestranný areál, veľa stánkov s jedlom, kone, hry, nafukovací hrad, malé farebné svetielka, tabuľa na podpísanie sa, stánok s nabíjačkami na mobil a hlavne, pódium, na ktorom sa už od obeda predstavovali rôzne skupiny. Najprv sme sa prešli, aby sme poprezerali, kde čo je a vedeli sa potom lepšie orientovať. Sadli sme si do tieňa na trávu a rozprávali sa, neskôr si išli kúpiť kebab na večeru a znova vyhľadali to isté miesto. Ešte snáď osem hodín predtým, ako malo začať vystúpenie, na ktoré sme celý ten čas čakali, sme sa presunuli bližšie k pódiu a sledovali nejaké folklórne súbory a zabávačov. Okolo siedmej sme si kupili kávu a turecký med, ktorý som nemala už od detstva. Práve vtedy boli všade naokolo nádherné mraky splývajúce so západom slnka, život bol v tom momente o niečo ľahší a atmosféra neuveriteľná, no stále nič proti tomu, čo ešte len malo prísť. Tentoraz sme sa už postavili rovno pod pódium a vypočítali, že takto budeme stáť ešte asi ďalších šesť a viac hodín, ale veľmi nám to neprekážalo. Onedlho sa totiž voľný priestor za nami zaplnil ďalšími ľuďmi, ktorí si takto chceli udržať čo najlepšie miesto na nasledujúce predstavenia.

Hneď nato vystúpili dvaja bývalí superstaristi, ktorých som si síce vôbec nepamätala, ale jeden z nich si získal moje srdce v momente, ako náhle vstúpil na pódium. Po nich bola na rade skupina presne z tej obce, kde sa to odohrávalo. Ich pesničky mi síce nesadli, no šou spravili riadnu. Svojím spôsobom to bolo celkom očividné, že festival organizovali práve oni, keďže na svoje vystúpenie vyčerpali aj ohňostroj, aj rôzne svetelné efekty, aj papieriky, ktoré vybuchujú z tých prístrojov, aj svietiace náramky, aj obrovské balóny, aj také tie ohne, čo šľahajú celkom vysoko. Proste všetko, čo bolo k dispozícii. Už sa čas začal krátiť, na scénu prišla skupina Gladiátor a zabávať sme sa začali o niečo viac. Keď zahrali prvé tóny pesničky Keď sa láska podarí, skoro som začala plakať a to aj neskôr viackrát počas pesničky. Ako povedal spevák tesne pred jej začiatkom, nájde sa v nej asi každý a ja mám úžasné spomienky na čas, kedy som ju počúvala. Po tom, ako odohrali všetko, čo mali, organizátori pustili ešte ohňostroj, aby zabavili publikum, ktoré už aj tak niekoľko minúť skandovalo a privolávalo Kaliho. Vtedy vpodstate prišiel moment, na ktorý sme čakali nielen tých šesť hodín rovno pred pódiom, ale vpodstate celý mesiac, ktorý sme to plánovali. Prišiel Peter Pann, potom Kali, ktorý celý čas stál rovno pri publiku a neskutočne s nimi komunikoval. Vtedy išli preč všetky zábrany, dosť ma bolel chrbát, ale to mi vôbec neprekážalo, lebo som si to užívala ako všetci naokolo. A pritom som Kaliho nikdy nejako reálne nepočúvala, teda nikdy som sa nemenovala za jeho fanúšičku, hoci jeho piesne a texty mám veľmi rada a poznám ich naspamäť. Vtedy som nechcela, aby odišiel a jeho vystúpenie sa mi zdalo príliš krátke.

Asi niečo pred druhou sme sa presunuli do stánku s nabíjačkami, keďže Rihanna si potrebovala nabiť mobil. Čakali sme na špeciálny autobus, ktorý nás odvezie k nám domov a teda sme hodinu a pol nemali čo robiť. Stáli sme tam, tancovali na Borovičku, aby sme nezamrzli, a uisťovali sa v tom, že budúci rok ideme zase. Niečo pred treťou sa pri nás zastavil Erik, random chlapec, ktorý zháňal oheň. Keď nepochodil u nás ani u skupinky vedľa, s optimizmom sa rozbehol za ostatnými ľuďmi: "Ani oni nemajú. Nevadí. Idem pýtať ďalej." Onedlho pribehol rozradostený k nám aj so zapálenou cigaretou a dal sa s nami do zoznamovania. Prišlo za ním nejaké dievča, s ktorým odišiel kamsi preč, no medzitým ho tam hľadala jeho partia. Anet sa stále rozčuľovala, že: "Povieš mu, aby zostal tu. On tam tancuje, s niekým sa zoznamuje, zrazu sa otočíš a on nikde." Nakoniec znova k nám pribehol. Najprv sa mu ísť na autobus vôbec nechcelo, no akonáhle sme sa zdvihli my, aby sme vyštartovali, pridal sa a ťahal so sebou aj celú partiu. Tak sme išli, spievali si, smiali sa na sebe alebo ani nevieme na kom a trochu sa spoznávali. Nám s Rihannou bolo práve najviac vtipno z Erika, ktorý si stále protirečil a bol proste podarený. Dohodli sme sa s ním, že prídeme aj budúci rok a presne o tretej ráno sa budeme čakať pri stánku s nabíjačkami. Keď prišiel autobus, sadli sme si už o niečo ďalej od neho, no bolo ho počuť na celý autobus. Medzitým, keď sme vchádzali do mesta cez kopce a prudké zákruty, chlapec spiaci na sedadle hneď za vodičom spadol rovno do uličky a kým sa prebudil a pozberal, spôsobil srandu celému autobusu. Všetci sme sa na seba usmievali, akoby sme sa poznali odjakživa, pričom sme spolu strávili len tých päťnásť minút.

doms.

10june17 / Zu viel Drama

20. července 2017 v 13:58 | doms |  pillowtalk
"Lepší štamperlík v hrsti ako celá fľaša v sebe." Hruška nepadá ďaleko od stromu.
Tieto veci, ktoré sa stali 10. júna, sa rozhodne normálne nestávajú. Ani na chatách sa nestávajú. Všetko je to také absurdné, že keby som si to prečítala u niekoho iného, asi by som ťažko verila. Ale je to pravda a potrebovala som si to takto zdokumentovať, minimálne sama pre seba.

Vzali sme Nemcov na chatu. Vysvetlili sme im, že je to taká slovenská tradícia. Všetci sa na to tešili už asi nejaké tri týždne, považovali to za highlight celého ich pobytu na Slovensku. Čo ich trochu strašilo bol fakt, že sa tam malo nachádzať len päťnásť postelí a my sme sa tam chceli natrepať štyridsiati.

V piatok po nebadateľných prípravách sme okolo pol ôsmej vyrazili. Už na prvý pohľad vyzerala chata a jej okolie omnoho lepšie ako na fotkách, no zvnútra by to kontrolou hygieny neprešlo. Ale veď také chaty sú. Hodili sme si tašky na ešte voľné postele, aby sme sa mali kde vyspať. Chvíľu sme sa poobzerali po areáli a prisadli si k ostatným na lavičky pred chatou. Začíname. Wir fangen an! Tatranským čajom, samozrejme. Potom sme sa začali rozprávať, jesť čipsy, aby sme v sebe preventívne mali niečo mastné, a zapíjali radlerom.

Začalo sa stmievať, keď sme s troma ďalšími kamarátkami (E. B. C.) vyšli pomedzi stromy cez malý kopček a dieru v plote až na rozľahlú lúku s výhľadom na dedinu. Chcela som behať a nebola som sama. Rozbehli sme sa niekam do neznáma, s nezastaviteľným smiechom od šťastia. Nerovná pôda nám utekala pod nohami, studený vietor vrážal do ružových tvárí. Hrali sme naháňačku, utekali za západom slnka, kotúľali sa dolu kopcom ako kedysi počas detstva, robili stojky a mlynské kolá. Prišli za nami nejakí Nemci a len sa prizerali, čo to tam stvárame. Vtedy mi bolo fajn.

Po návrate k chate už hrala hudba, o repráky sa postaral DJ - D-in kamarát, ktorý nakoniec priniesol zrejme viac problémov ako úžitku. Prišiel ku mne spolužiak a strčil mi do ruky plastový kelímok s nejakou ružovou tekutinou. Povedal, aby som to ochutnala. Bolo to síce dosť sladké, ale celkom dobré. Biely rum s malinovým sirupom. Išli sme s E., B. a A. k jednej strane dvora, lebo dve z nich si chceli zafajčiť. Cestou tam sme stretli Upíra (Nemco-Rusa), ktorý sa ich snažil presvedčiť, že fajčenie je zlé, že už to je ich piata a že on ich sleduje. Tak sme si sadli na lavičku v tme, oni dve fajčili, ja som popíjala K-ov drink a točili sme stand up comedy s radami do života týkajúcimi sa našej školy. Inak ani neviem, o čom sme sa rozprávali. Neskôr sme sa vrátili k ostatným, prisadli sme si na lavičku k Dominikovi a Mathisovi. Jeden ďalší spolužiak učil Nanke správne vysloviť "Milujem ťa" a celkom jej to išlo. My sme sa tiež rozprávali, no znova neviem o čom. Akurát nás učili text nejakej ďalšej ich nemeckej pesničky, nad ktorými sme sa len čudovali, odkiaľ ich vyhrabujú. Dala som Dominikovi ochutnať K-ov drink, a hoci moja nemčina pri vysvetľovaní ingrediencií trochu zlyhávala, odpil si a povedal, že je to celkom dobré. Najprv sme teda spievali a tancovali na lavičke, potom sme sa presunuli k ostatným tancujúcim do kruhu a vanilkovou vodkou zapíjali Freundschaft. Asi okolo desiatej sme sa viac-menej presunuli k ohňu, posadali si na deky a poprikrývali sa nimi. Pozerali sme do ohňa, hádzali tam ďalšie drevo, rozprávali sa, riešili S. a DJ, pili Jägermeistra, ktorý koloval okolo, zachráňovali opitých spolužiakov, tancovali, viedli smutné a vážne rozhovory... Okolo jedenástej sa Nemci pobrali spať, poľahali si v obývačke jeden na druhého na sedačky, zakryli sa dekami a v hustom oblaku páchnucom po tráve zaspali. Niektorí prišli k nám, z neďalekého altánku si dotiahli starú modrú rohovú kuchynskú lavicu, aby mali na čom sedieť, a zadumane pozerali do ohňa. Keďže sme boli trochu hladní, rozhodli sme sa pripraviť na ohni mrazenú pizzu. Vybrali sme zatiaľ dve z troch a položili na mriežku nad ohňom.

Medzitým sa už asi tri hodiny hľadala spolužiačka, ktorá odišla niekam do lesa. Vedeli sme, že musí byť niekde blízko, pretože do esemesky nám písala presne to, čo sme hovorili. Spolužiaci sa už po neúspešných pokusoch nájsť ju v lese či na lúke na kopci šli pozrieť len za neďaleký kontajner stojaci pár metrov od ohňa. Bola tam, rukami si prikrývala tvár, bola celkom biela, triasla sa a dokonca by som povedala, že na mihalniciach mala kúsky ľadu. Preniesli ju k ohňu a pozakrývali všetkými dekami, ktoré sme tam mali. Trochu podložili do ohňa, aby sa rýchlejšie zohriala. Až mi bolo trápne, že mi prišlo vtipno z tej pizze, cez ktorej okraj dovysoka sľahal oranžový plameň. Po pár minútach ju vzali do izby. My sme tam zostali sedieť, pizzu sme vzali z ohňa po troch hodinách pečenia, no aj tak sa nám nezdala hotová. Zatiaľ čo som rozmýšľala, čím ju rozkrájame, Hruška si z nej jednoducho odhryzol ako mačka, tak sme v tom pokračovali aj ostatní. Najprv sa jej Nemci trochu stránili, ale nakoniec boli spokojní, dokonca im chutila. Vybrali sme teda na oheň aj tretiu, no o ďalšiu hodinu sme zistili, že niekto ju posypal nejakým senom, takže to nikto celkom nechcel jesť. Pizza teda skončila v ohni. Boli asi tri hodiny ráno, keď nám došlo, že ešte máme špekačky. Doniesli sme všetko, čo k nim bolo treba, akurát že sme sedeli na záclone, keďže všetky deky mala S. Opekali sme teda špekačky, ktoré aj tak stále neboli poriadne prepečené, dozvedali sa o A. a K., trochu sa hádali a znova viedli vážne debaty spojené s miestami čiernym humorom. Okolo pol štvrtej sme išli spať, nie však všetci.

V izbe pre štyroch sme spali deviati, lebo miesta a postelí bolo pre štyridsať ľudí jednoducho málo. Aspoň ďalšiu polhodinu mal R. na vedľajšej posteli potrebu rozprávať, tak on len kecal a my sme sa nemohli prestať smiať, hoci sme všetci chceli dávno spať. Mňa popravde únava už pri počúvaní jeho myšlienok prešla, ale nakoniec B. zavelila "Spať! A teraz už vážne.", tak sme stíchli.

Medzitým sa Bž. a J. dole pri ohníku hádali o Trumpovi či o kom, už presne neviem, ale vraj to bolo dosť zábavné.

Ráno som vstala asi okolo pol šiestej, skoro všetci ešte spali, tak som šla ku ohníku a sadla si k Š., E. a J. Ten sa chválil, že oheň tam je už len jeho zásluhou: "Od štvrtej rána tu som, ja som vôbec nespal, som sa tu staral o oheň, že by ste ho ešte mali. Ja som vôbec naspal," opakoval stále dookola. Pri ohni bol skutočne už asi od deviatej večer až teraz do šiestej ráno, no napriek tomu si poriadne napamätal, čo sa tam dialo a ako sa tam dostali tie veci, ktoré tam boli. "Ja som tu proste celý čas bol, ale vôbec neviem, ako sa toto tu dostalo," ukazuje na modrú kuchynskú rohovú lavicu, krivo stojacu pri ohníku. "Alebo toto, veď pozri na to, dole oheň, v ktorom horí posledná špekačka, na ňom gril a na ňom prázdny Jägermeister. Proste ako?" rozhadzuje rukami a ja sa len smejem, spolu s ostatnými. Tak preto sa nám tá pizza piekla tri hodiny, lebo ležala na grile bez uhlíkov, ktorý žiadne teplo z ohňa pod ním nemohol mať. -_- Ani sa už ale nečudujem, že to nikomu nenapadlo, hoci nás tam bolo toľko. Človek popíjajúci Jägra, vanilkovú vodku a pivo asi najtriezvejšie uvažovať nebude.

Nemci sa pomaly prebúdzali a začali celý areál upratovať od fľašiek, čipsov a iných vecí. Asi už chceli byť čo najskôr doma.

Medzitým sme kamarátke, ktorá sa opila ako prvá, vyrozpravávali všetko, čo sa stalo, z rôznych pohľadov rôznych ľudí.
Čo však situáciu zaklincovalo najviac... Bola som hore v chate a keď som schádzala dolu schodmi, stretla som K., ktorý vyzeral dosť zle a za sebou ťahal záclonu, na ktorej sme večer predtým sedeli. Ako som sa hneď nato dozvedela, celú noc spal na lúke prikrytý práve tou záclonou, bol celý premrznutý a cítil sa hrozne. Už ani neviem, prečo sa tam vytrepal, ale tak sa mi marí, že sa znova s niekým pohádal a bolo mu povedané, aby vypadol, tak to aj urobil.

Najlepší na tom celom večeri však bol Švéd (v skutočnosti sa volá Finn, ale aby náhodou neprišiel na to, keď sme sa o ňom rozprávali, tak sme ho volali Švéd), ktorý celý ten čas chodil dookola, pristavil sa pri nejakej skupinke, oprel sa o toho, o koho ešte nebol opretý žiadny opitý či so zlomenou nohou, so širokým úsmevom skonštatoval: "Zu viel Drama." a išiel ďalej. A asi ani netušil, že tento výrok sa našej triedy týka tak veľmi, že si to určite dáme v poslednom ročníku na tablo.

doms.