Září 2017

9-10september17/ešte jednu noc

10. září 2017 v 16:38 | doms |  stories
Predo mnou tma a ticho, za chrbtom svetlo a hlasy ľudí. Topánky som si držala v ruke a bosá kráčala po tráve. Pod jemnou látkou bielych šiat mi naskakovala husia koža od zimy, vlnité vlasy mi sem-tam preleteli z jednej strany na druhú. Na pokožke som pocítila prvé kvapky dažďa, chladné, ťaživé, no očisťujúce. Zavrela som oči a pokračovala v ceste do tmy. Niekto zozadu zakričal moje meno, otočila som sa a bez rozmýšľania kráčala späť. Niekoľko metrov od dverí som ho zazrela odchádzať, no nebol to jeho hlas, ktorý ma volal. Vtom sa ešte raz otočil, jeho oči stretli moje. Stále som stála na záhrade, vlasy a šaty celkom premočené. Celkom rýchlo som so zrakom upretým na zem prebehla cez terasu do dlhej širokej vysvietenej chodby a sadla si na radiátor. Znenazdania sa objavil pri mne a tiež sa oprel o radiátor, svojím teplým ramenom sa dotkol môjho chladného. Povedal, čím sa chce stať v budúcnosti. Tomu slovu som nerozumela a len som niečo zamumlala. Vzal ma von, do jasného dňa. Prechádzali sme sa po uliciach, smiali sa na veciach, ktorým sme rozumeli len my dvaja, viezli sa na vlečkách rôznych veľkých dopravných prostriedkov, pozorovali hasičov a traktory. Stále sa okolo nás motali moji kamaráti, no pozornosť sme venovali len sebe navzájom. Až sme dorazili k jeho domu, stojacemu uprostred ničoho, obrasteného brečtanom a tisícom farebných kvetov. Vyzeral poeticky, nedotknuto, no akoby tam stál stáročia. Stálisme aj my a nehýbali sa. Jediné, čo z celej situácie vyplynulo bol fakt, že som nesmela vojsť dnu...

...vtedy som sa zobudila.

Dôvod, prečo to celé bolo také divné, raz noc, o pár minút deň je ten, že celé toto sa mi len snívalo. Celé s tou záhradou a chodbou sa začalo v našom dome po strýkovej svadbe, zvyšné prostredie si sama domyslela moja hlava, kedže ani jeho dom v skutočnosti nevyzerá tak, ako tu bol opísaný a ako sa mi o ňom snívalo.

Vidím v tom akúsi symboliku. Ako ste si mohli v predošlých článkoch všimnúť, hlavne v tom minulom, som z neho celkom zúfalá a neviem, čo s tým. Rada o ňom rozmýšľam, rada sa ním "trýznim", ale niekedy už je to fakt veľa a prekračuje všetky medze zdrevého (i nezdravého) rozumu. Ako mi aj písala Sandra, musím sa toho zbaviť a bude mi lepšie. Musím sa zbaviť jeho. Bude to ťažké, lebo ho stretávam často a sama tomu nemôžem zabrániť, chodíme do tej istej školy a máme domy na tej istej ulici, aj naši rodičia sa poznajú, čiže zmienke o ňom/nich sa nedá vyhnúť. Bude to však náročné aj preto, že sa toho tak celkom nechcem zbaviť. Aj práve teraz mi srdce silno búši, ako keď vás čaká niečo silné, smutné a nepríjemné. Ale včera večer som sa rozhodla, že sa musím sústrediť na to, aby som ho začala vnímať nejako inak. Napríklad ako obyčajného chlapca, tak, ako vnímam všetkých iných.

Cítim sa ako pred najťažšou vecou môjho života, možno to tak aj bude, lebo predsa, zbaviť sa pocitov nemôže byť len tak. Minimálne nie pre mňa, keďže som im len nedávno podriadila skoro všetky svoje rozhodnutia. Preto sa týmto snom asi aj moja hlava rozhodla, že sa s ním rozlúči. Že hoci chcem, do jeho pomyselného domu, k nemu jednoducho nikdy nevkročím a tým mi dala jasne najavo, aby som sa snažila zamädziť ďalším myšlienkám o ňom.


Zároveň si tu teraz sľubujem, že v ďalších článkoch sa nebudem orientovať naňho, ale možno vám konečne napíšem aj niečo pozitívnejšie. Držte palce.

doms.

1september17

3. září 2017 v 22:24 | doms |  pillowtalk
Mám taký pocit, akoby ma v nepríjemnejších časoch opúšťali práve takí ľudia, ktorí by pri mne mali byť. Nikde to však nemajú napísané, že musia. Nie vždy im poviem, že sa cítim zle a viem, prečo to nehovorím. A možno (ešte stále) to nie sú tí praví? Neviem. Žijem v budúcnosti, hoci si užívam prítomný okamih. Stále však verím, že v budúcnosti ma čaká niečo veľké, niečo skvelé. Len kvôli mojim citom a len kvôli tomu, že v mojej prítomnosti nie je človek, ktorého by som veľmi chcela mať pri sebe. Už rok. Jazdím s ním na skateboarde v noci cez celé mesto, robíme si palacinky na raňajky, sedíme v januári na hradbách, púšťame si pesničky a spievame si spolu, trávime celú noc na záhradnej hojdačke pod holým nebom... až na to, že nič z toho sa nestalo, je to len výsledkom môjho ročného fantazírovania, ktoré sa deje len preto, že moje srdce búši pre niekoho, kto si to celkom nevšíma a môj mozog blúzni. Rizikom najvyššej formy zamilovania sa je fakt, že s tým nemôžete bojovať. Mozog proti srdcu zlyháva v momente, keď sa znažím obmedziť city. Toto som cítila pred rokom a cítim to teraz. My sa meníme, láska nie. Milionkrát som si hovorila, že by som rada posunula ďalej, otvorila sa pre iných a možno by z toho niečo bolo. No ešte v tom istom momente to zavrhnem, lebo si seba neviem predstaviť s nikým iným, ako s ním. Už rok stagnujem, posuniem sa dva metre ďalej, vzápätí ma však niečo tlačí kilometer späť. Som unavená, ale vzhľadom na to, že patrím k tým najoptimistickdjším a najnaivnejším ľuďom na planéte, ešte stále dúfam a ničím sa. Dnes som bola svedkom autonehody, a srdce mi najviac zovrelo práve vtedy, keď som si uvedomila, že pod tým autom mohol byť on. Ale radšej sa nad týmto už ďalej nechcem zamýšľať.

...ale o tomto som pôvodne článok písať nechcela. Aspoň teraz viete, že čokoľvek robím, nad čímkoľvek premýšľam, skončí to pri ňom. Mala by som so sebou niečo robiť, lebo toto ma celkom trápi, hoci o ňom popravde rozmýšľam rada. Mala som v pláne povedať vám, že niekedy mi možno najviac dokážu pomôcť ľudia, ktorých nepoznám dobre alebo dokonca vôbec. Tým, že si chvíľu píšeme, prehovoríme nejaké pekné slová či objímeme sa. Ako to bolo v decembri a teraz počas prázdnin, na ktoré inak radšej často spomínať nebudem. Kika, Tina, Erik a Lil. To sú oni, ktorí spravili moje chvíľky krajšími, pričom sa poznáme od niekoľko minút alebo rok a pol, ale nevieme o sebe veľa. A ešte ďalšia Kika, moja decembrová záchrankyňa. Týmto sa im chcem poďakovať za milé slová či objatia, ktoré ma ťahajú zo psychického bordelu v mojej hlave, hoci oni ani len netušili, v akom stave som sa práve nachádzala. A ako to vychádza, že práve v tých ťažších momentoch sú mi zoslaní takýto ľudia. Na to, aby ste pochopili celkovú podstatu, by ste mali vedieť, že si dokážem obľúbiť ľudí veľmi rýchlo. Niekedy bohužiaľ.

Zase som skončila tam, kde som nechcela. Napísala som článok, ktorého tému som nedodržala tak, ako som plánovala a znova ma zmohli city. Aspoň viete, aké to je v mojom živote. Mám pocit, že za ten rok som sa veľmi zmenila, vpodstate od základov myslenia, žitia a vnímania sveta a ľudí v ňom. Len táto jedna vec zostala rovnaká. Raz sa z toho dostanem. Raz. Možno. Ale asi to tak býva po písaní článku nie mozgom, ale srdcom, ktoré ovláda zmes lásky, zúfalstva, sklamania, nádeje aj beznádeje. Takto to býva pri písaní článku o pol jedenástej po troch, počas ktorých som bola na nohách od šiestej do desiatej a po dvoch prebdených nociach.

.doms