1september17

3. září 2017 v 22:24 | doms |  pillowtalk
Mám taký pocit, akoby ma v nepríjemnejších časoch opúšťali práve takí ľudia, ktorí by pri mne mali byť. Nikde to však nemajú napísané, že musia. Nie vždy im poviem, že sa cítim zle a viem, prečo to nehovorím. A možno (ešte stále) to nie sú tí praví? Neviem. Žijem v budúcnosti, hoci si užívam prítomný okamih. Stále však verím, že v budúcnosti ma čaká niečo veľké, niečo skvelé. Len kvôli mojim citom a len kvôli tomu, že v mojej prítomnosti nie je človek, ktorého by som veľmi chcela mať pri sebe. Už rok. Jazdím s ním na skateboarde v noci cez celé mesto, robíme si palacinky na raňajky, sedíme v januári na hradbách, púšťame si pesničky a spievame si spolu, trávime celú noc na záhradnej hojdačke pod holým nebom... až na to, že nič z toho sa nestalo, je to len výsledkom môjho ročného fantazírovania, ktoré sa deje len preto, že moje srdce búši pre niekoho, kto si to celkom nevšíma a môj mozog blúzni. Rizikom najvyššej formy zamilovania sa je fakt, že s tým nemôžete bojovať. Mozog proti srdcu zlyháva v momente, keď sa znažím obmedziť city. Toto som cítila pred rokom a cítim to teraz. My sa meníme, láska nie. Milionkrát som si hovorila, že by som rada posunula ďalej, otvorila sa pre iných a možno by z toho niečo bolo. No ešte v tom istom momente to zavrhnem, lebo si seba neviem predstaviť s nikým iným, ako s ním. Už rok stagnujem, posuniem sa dva metre ďalej, vzápätí ma však niečo tlačí kilometer späť. Som unavená, ale vzhľadom na to, že patrím k tým najoptimistickdjším a najnaivnejším ľuďom na planéte, ešte stále dúfam a ničím sa. Dnes som bola svedkom autonehody, a srdce mi najviac zovrelo práve vtedy, keď som si uvedomila, že pod tým autom mohol byť on. Ale radšej sa nad týmto už ďalej nechcem zamýšľať.

...ale o tomto som pôvodne článok písať nechcela. Aspoň teraz viete, že čokoľvek robím, nad čímkoľvek premýšľam, skončí to pri ňom. Mala by som so sebou niečo robiť, lebo toto ma celkom trápi, hoci o ňom popravde rozmýšľam rada. Mala som v pláne povedať vám, že niekedy mi možno najviac dokážu pomôcť ľudia, ktorých nepoznám dobre alebo dokonca vôbec. Tým, že si chvíľu píšeme, prehovoríme nejaké pekné slová či objímeme sa. Ako to bolo v decembri a teraz počas prázdnin, na ktoré inak radšej často spomínať nebudem. Kika, Tina, Erik a Lil. To sú oni, ktorí spravili moje chvíľky krajšími, pričom sa poznáme od niekoľko minút alebo rok a pol, ale nevieme o sebe veľa. A ešte ďalšia Kika, moja decembrová záchrankyňa. Týmto sa im chcem poďakovať za milé slová či objatia, ktoré ma ťahajú zo psychického bordelu v mojej hlave, hoci oni ani len netušili, v akom stave som sa práve nachádzala. A ako to vychádza, že práve v tých ťažších momentoch sú mi zoslaní takýto ľudia. Na to, aby ste pochopili celkovú podstatu, by ste mali vedieť, že si dokážem obľúbiť ľudí veľmi rýchlo. Niekedy bohužiaľ.

Zase som skončila tam, kde som nechcela. Napísala som článok, ktorého tému som nedodržala tak, ako som plánovala a znova ma zmohli city. Aspoň viete, aké to je v mojom živote. Mám pocit, že za ten rok som sa veľmi zmenila, vpodstate od základov myslenia, žitia a vnímania sveta a ľudí v ňom. Len táto jedna vec zostala rovnaká. Raz sa z toho dostanem. Raz. Možno. Ale asi to tak býva po písaní článku nie mozgom, ale srdcom, ktoré ovláda zmes lásky, zúfalstva, sklamania, nádeje aj beznádeje. Takto to býva pri písaní článku o pol jedenástej po troch, počas ktorých som bola na nohách od šiestej do desiatej a po dvoch prebdených nociach.

.doms
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Sandra Sandra | Web | 9. září 2017 v 18:30 | Reagovat

viem ako sa cítiš. takto som tiež kedysi strašne fantazírovala, zaspávala som s tým, že možno raz sa to stane a ono nič. stále som dúfala, že tam bude nejaký zlom no stále nič a nič. mohla som čakať bárs ako dlho, no nič z toho. potom ma to prestalo baviť, posunula som sa ďalej a som za to rada, že nie som na tom istom mieste. ono sa to hovorí ťažko, no musíš sa pohnúť ďalej, aj keď to nejde. lebo ak sa neposunieš, bude ťa to zožierať stále viac a viac.
myslím si, že to zvládneš a urobíš krok vpred. držím palce:)

2 doms. doms. | Web | 10. září 2017 v 16:41 | Reagovat

[1]: Vďaka. Hovorí sa ťažko, bude to ťažké, ale rozhodla som sa, že to skúsim. Lebo predsa len, nemôžem sa už z toho vymotať a potrebujem sa niekam posunúť <3

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.