9-10september17/ešte jednu noc

10. září 2017 v 16:38 | doms |  stories
Predo mnou tma a ticho, za chrbtom svetlo a hlasy ľudí. Topánky som si držala v ruke a bosá kráčala po tráve. Pod jemnou látkou bielych šiat mi naskakovala husia koža od zimy, vlnité vlasy mi sem-tam preleteli z jednej strany na druhú. Na pokožke som pocítila prvé kvapky dažďa, chladné, ťaživé, no očisťujúce. Zavrela som oči a pokračovala v ceste do tmy. Niekto zozadu zakričal moje meno, otočila som sa a bez rozmýšľania kráčala späť. Niekoľko metrov od dverí som ho zazrela odchádzať, no nebol to jeho hlas, ktorý ma volal. Vtom sa ešte raz otočil, jeho oči stretli moje. Stále som stála na záhrade, vlasy a šaty celkom premočené. Celkom rýchlo som so zrakom upretým na zem prebehla cez terasu do dlhej širokej vysvietenej chodby a sadla si na radiátor. Znenazdania sa objavil pri mne a tiež sa oprel o radiátor, svojím teplým ramenom sa dotkol môjho chladného. Povedal, čím sa chce stať v budúcnosti. Tomu slovu som nerozumela a len som niečo zamumlala. Vzal ma von, do jasného dňa. Prechádzali sme sa po uliciach, smiali sa na veciach, ktorým sme rozumeli len my dvaja, viezli sa na vlečkách rôznych veľkých dopravných prostriedkov, pozorovali hasičov a traktory. Stále sa okolo nás motali moji kamaráti, no pozornosť sme venovali len sebe navzájom. Až sme dorazili k jeho domu, stojacemu uprostred ničoho, obrasteného brečtanom a tisícom farebných kvetov. Vyzeral poeticky, nedotknuto, no akoby tam stál stáročia. Stálisme aj my a nehýbali sa. Jediné, čo z celej situácie vyplynulo bol fakt, že som nesmela vojsť dnu...

...vtedy som sa zobudila.

Dôvod, prečo to celé bolo také divné, raz noc, o pár minút deň je ten, že celé toto sa mi len snívalo. Celé s tou záhradou a chodbou sa začalo v našom dome po strýkovej svadbe, zvyšné prostredie si sama domyslela moja hlava, kedže ani jeho dom v skutočnosti nevyzerá tak, ako tu bol opísaný a ako sa mi o ňom snívalo.

Vidím v tom akúsi symboliku. Ako ste si mohli v predošlých článkoch všimnúť, hlavne v tom minulom, som z neho celkom zúfalá a neviem, čo s tým. Rada o ňom rozmýšľam, rada sa ním "trýznim", ale niekedy už je to fakt veľa a prekračuje všetky medze zdrevého (i nezdravého) rozumu. Ako mi aj písala Sandra, musím sa toho zbaviť a bude mi lepšie. Musím sa zbaviť jeho. Bude to ťažké, lebo ho stretávam často a sama tomu nemôžem zabrániť, chodíme do tej istej školy a máme domy na tej istej ulici, aj naši rodičia sa poznajú, čiže zmienke o ňom/nich sa nedá vyhnúť. Bude to však náročné aj preto, že sa toho tak celkom nechcem zbaviť. Aj práve teraz mi srdce silno búši, ako keď vás čaká niečo silné, smutné a nepríjemné. Ale včera večer som sa rozhodla, že sa musím sústrediť na to, aby som ho začala vnímať nejako inak. Napríklad ako obyčajného chlapca, tak, ako vnímam všetkých iných.

Cítim sa ako pred najťažšou vecou môjho života, možno to tak aj bude, lebo predsa, zbaviť sa pocitov nemôže byť len tak. Minimálne nie pre mňa, keďže som im len nedávno podriadila skoro všetky svoje rozhodnutia. Preto sa týmto snom asi aj moja hlava rozhodla, že sa s ním rozlúči. Že hoci chcem, do jeho pomyselného domu, k nemu jednoducho nikdy nevkročím a tým mi dala jasne najavo, aby som sa snažila zamädziť ďalším myšlienkám o ňom.


Zároveň si tu teraz sľubujem, že v ďalších článkoch sa nebudem orientovať naňho, ale možno vám konečne napíšem aj niečo pozitívnejšie. Držte palce.

doms.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 fokyld fokyld | Web | 11. září 2017 v 19:08 | Reagovat

Pěkné fakt moc pěkné od záčátku do konce, Někdy se příjdu mrknout zase :-)

2 Eleanoredraven Eleanoredraven | Web | 15. září 2017 v 0:10 | Reagovat

Luxusni

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.