Noc, kedy padali labute

3. října 2017 v 23:50 | doms |  pillowtalk
Ležím na posteli. Pozerám na obrazy na stenách. Na obrazy pochádzajúce od talentovaných autorov, no i odo mňa, ktoré som kreslila pred pätnástimi rokmi alebo pätnástimi mesiacmi. Na fotky, ktoré niekedy znázorňujú aj chvíle, ktoré si nie celkom pamätám, ale viem, že boli krásne. Na tojicu labutí, ktoré nado mnou zo stropu visia, ich farebné papierové telá sa trepocú v septembrovom vánku. Niečo počúvam. Nepamätám si čo. Všetko je abstraktné. Moje myšlienky. Spomienky. Doterajší život.
Podchvíľou zatváram oči a predstavujem si to, čo by som chcela zažiť. Hrám sa na rozhraní sna a reality. Inými slovami snívam s otvorenými očami. Raz sa viac prehupnem ku snu, trochu ho zmením, vychutnám si to z každého uhla, z každého detailu. Nechám sa ním unášať do absolútnej (ne)znesiteľnej nereality. Rozmaznávam ho a ním seba. Usmievam sa, neviem na čo. Som šťastná, napĺňa ma hrejivý pocit.Neviem rozlíšiť, čo sa dá považovať za pravdu a čo už len trochou zaváňa fantáziou. Potom príde vytriezvenie. Všektko je preč. Až na prázdno a plač. Kto vysoko lieta, hlboko padá, či ako?
Vtedy z vysoka padla prvá labuť.
Očami zablúdim na fotku z detstva na stene. V tme na ňu presne nevidím, no viem, že tam je. Mám na nej asi tri roky a stojím v obrovskom poli plnom žltých kvetov. Ruky mám roztiahnuté a ústa do širokého úsmevu tiež. Mám rada tú fotku a čoraz viac si želám, aby som mohla byť tým dieťaťom, ktoré sa z kvetov teší úprimne, bez nejakého iného úmyslu. Nebola by to správna prechádzka, keby som sa domov nevrátila s kytičkov púpav, ďateliny, sedmokrások, vlčích makov či iných poľných kvetov. Teraz to robím tiež. No pri každej odtrhnutej rastline mi srdce prebodne väčšia bolesť. Zabíjam mladé rastliny, ktoré mojim pričinením do pár dní zvädnú. Akoby som si tým chcela niečo kompenzovať? Možno. Už totiž nie som tým malým dieťaťom na lúke, ktoré nič netrápi. Veci vnímam inak a často nie veľmi pekne. Bojím sa toho, čo bude o polroka, desím sa toho, čo bude o rok. Pociťujem niečo, čo by som vo svojom veku cítiť nemala. Úpadok pri vyhliadkach na lepšiu budúcnosť. A či vlastne úpadok celej tej budúcnosti?
Padla druhá labuť.
Mám pocit, že stále čakám na niečo lepšie. Keď som mala štrnásť, rozmýšľala som o tom, aké úžasné to bude mať šestnásť. Pred rokom som sa neskutočne tešila na sedemnástku. Teraz. Chcem to všetko späť a ešte raz. Ak zatvorím oči a prebehne mi pred nimi celý môj život, vidím len tešenie sa na lepšiu budúcnosť, nie to, čo som reálne robila. Tak to nemôže byť. Za posledný rok vidím progres, no len preto, lebo sa snažím dohnať (zatiaľ) všetky moje premárnené roky mladosti ešte skôr, ako budem mať osemnásť, no v niektorých udalostiach som až príliš rýchla. Lebo mi je všetko jedno. Chcem skúsiť riskovať, urobiť niečo z trucu, nesprávať sa, ako by som mala alebo ako sa odo mňa očakáva hoc od tých najbližších. Som iná, ako som kedy doteraz bola. Snažím sa kompenzovať si všetko naraz, až sa niekedy sama nespoznávam. Mám v tom chaos, nemôžem predsa nahradiť šestnásť rokov jedným jediným. Ale niečo robiť treba. Dokedy budem čakať? Kým všetko stratí svoje pevné základy?
Padla posledná labuť.

Strácam sa v spánku (pre telo i dušu, ráno bude reálne náročné).

doms.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Jull Jull | Web | Dnes v 12:14 | Reagovat

Taky jsem si něco podobného uvědomila, ale už je to trošku déle. Ale i tak pořád nevím, jak všechen promarněný čas napravit. Za rok mi bude osmnáct a to mě doopravdy děsí. :D Ještě toho musím tolik zvládnout do té doby... :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.