4may18

4. may 2018 at 16:26 | doms |  pillowtalk

Deň rozlúčky. Asi už definitívnej. Skoro celé dva roky som vedela, že tento deň príde. Celé tie dva roky som sa tohto dňa veľmi bála, pretože mi bolo jasné, že týmto dňom to bude definitívne. Ale nechcela som si to pripustiť a nechcem si to pripustiť ani teraz. Presne takto pred rokom som prežívala jedno z najkrajších rán v mojom živote. To dnešné bolo jedno z najsmutnejších. Takto to nemalo skončiť. Takto sa to nemalo stať. Už dlhú dobu si prehrávam každú jednu spoločnú chvíľu posledných dvoch rokov a rozmýšľam, čo som mala urobiť inak. Týram sa tým, a pritom viem, že mi ho toto moje polemizovanie nevráti. Je definitívne preč, aj keď v skutočnosti tak blízko. Tak blízko aj fyzicky, aj v mojom srdci. Je koniec. Ťažko sa to píše, ťažko je si to priznať. Je mi do plaču. Že som mu venovala dva roky môjho života, no on si ich nevzal k srdcu. Že dva roky kvôli nemu stagnujem, pričom som od začiatku vedela, že to nemá žiadny smer. Či? Ale náznaky tam boli. Alebo som len naivná. Veľmi naivná. Pravdou je, že v mojom živote nikdy reálne nebol. Až na zopár vzácnych chvíľ. No zároveň si svoj život bez neho ani neviem predstaviť. Zajtra tu však je nový deň, nový svet, nový život. Môj život sa už navždy bude deliť na po auguste 2016 a pred 4. májom 2018. A medzi rôzne iné dátumy. Tie sa však menia a nevšímajú si, že ja chcem zostať na jednom mieste. S ním. Nezostáva mi nič iné, len pozbierať posledné kúsky svojho roztrhaného srdca a vydať sa hľadať niekoho, kto ho bude vedieť opraviť. A pritom sama viem, že to dokáže len a len on. Píše sa to tak ťažko, ale... Dúfam, že na toto obdobie budem spomínať bez bodavej bolesti v srdci. Možno raz...

.doms
 

Zápisniková obsession

15. april 2018 at 15:58 | doms |  photoblog
Dnes to bude o dosť iný článok, ako normálne. Aby ste tu stále nečítali len o mojich srdcovo-duševných mišungoch. Keďže
som celkom freak do rôznych zápisníkov a mám ich viac súčasne na rôzne úšely, tak som sa vám ich sem rozhodla ukázať.

A,

3. april 2018 at 15:59 | doms |  pillowtalk
chcem s tebou len...
výjsť na vyhliadkovú vežu v našom meste a užívať si výhľad, bicyklovať sa po meste o štvrtej ráno, sedieť v altánku v parku a rozprávať sa o budúcnosti, voziť sa autom a púšťať si pesničky, pozerať filmy a jesť pizzu, sedieť na kopci nad mestom a piť kávu, ležať vedľa seba bez jediného slova, cestovať, piecť čokoládovú tortu o jednej v noci, robiť si pikniky pri kameňolome, skateboardovať sa po meste ruka v ruke, vymýšľať si príbehy o náhodných ľuďoch, ktorých stretneme v kaviarni, smiať sa na sebe navzájom, sedieť na nábreží a jesť najlepšiu zmrzlinu v meste, vyslovovať tvoje nádherné meno stále dookola, ísť do galérie a vymýšľať si k obrazom príbehy a teórie, sedieť do noci na terse, vyliezť na strechu, viesť dlhé rozhovory a myšlienkách z kníh, hojdať sa na pneumatike, piť víno rovno z fľaše, variť niečo, čo sa nám nepodarí, no aspoň bude sranda, objímať sa z ničoho nič, pripravovať si prekvapenia, nečakane kúpiť letenky na zajtra a odísť, dávať si nezmyselné prezývky, písať si správy v noci, ukazovať si fotky z detstva, rozprávať sa o našich strachoch, vymýšľať nové texty známym pesničkám, rozprávať si naše sny, chodiť na festivaly, raňajkovať jahody s jogurtom na balkóne, ísť na vernisáž, ležať v noci na lúke, pestovať si rastlinku, zbierať sedmokrásky, prespať v moteli pre ceste, pozerať sa jeden druhému navzájom do očí, byť...

je toho veľa? pre mňa celý svet.

doms.
 


8teen

2. march 2018 at 11:13 | doms |  poems
mliečna pena na oblohe
ružovými snami plná
plní skromné more
no v ňom len jedna
malá vlna hrá sa
na tsunami a
naháňa oblaky so snami a
nečíta medzi riadkami a
netuší, aká riedka krv
koluje jej žilami

more zvonku plné,
zvnútra prázdne,
málo kvapiek spadne
na jej líce jasné.
čím viac kvapiek padá
tým viac sa zakalí
na dno špina sadá
povrch sa zapáli.
to dobré vyhorí
len sadza zostane,
tak more bez činnosti
v tichosti zostarne

a zmrznuté more rozmrzne raz
a voda zavalí ho zas
až sa bude topiť samo v sebe
a malé vlny splynú v jednej.

a zima navráti sa do jari
a znova stŕhne ho ten prúd bujarý
a z večerných lúčov
budú zase ranné
no nevráti sa už more čisté, svieže, jarné

18/1/18/18th


/túto báseň som napísala deň pred mojími osemnástymi narodeninami. Nikdy nebola dokončená či nebodaj premyslená. Ak ma čítate trochu dlhšie, možno ste si všimli, že som sa vždy tak nejak bála osemnástky. Bála som sa, čo príde. Túto vekovú hranicu som brala ako takú, po ktorej už budem príliš stará, respektíve mi tá mladosť začne ubiehať príliš rýchlo a ja som doteraz nič "poriadne" nezažila. Akoby som sa len z diaľky pozerala na svoj pasívny život a nič s tým nezmohla. Z týchto pocitov a omnoho viac z toho, že sú pravdivé, som sa obávala dlho. Až prišiel deň pred mojími narodeninami /17.1/ a ja som sa z toho chcela aspoň vypísať, lebo čas predsa nezastavím. Tak som vzala do ruky pero a vyšlo z toho toto. Nechcela som to publikovať, nemala som silu to prepisovať či viac sa nad tým zamýšľať. Ale dám si to tu, lebo práve sem dávam aj všetky moje pocity, ktoré majú v sebe viac sily ako ja sama a ak by som sa z nich sem-tam nevypísala, prevalcovali by ma. Odkedy mám osemnásť, prešiel asi mesiac a pol. A ja stále žijem. Ešte nie tak, ako by som chcela, ale rozhodne viac ako kedysi. Najmä po prepitom a prespatom trojdňovom výlete, z ktorého som sa včera vrátila. Moje more už nikdy nebude čisté ako bolo pred pár rokmi, ale aspoň tam budú vlny, z ktorých každá bude v sebe niesť nejakú spomienku. Vždy lepšie ako doteraz prázdne more./

doms.

nová (unoff.)

14. january 2018 at 17:04 | doms |  poems
tmavé mesto
naše miesto
na streche nášho sveta
so živým snom sa stretám
v diaľke svetlá hviezd a svetlá sveta
nedosiahnuteľná méta

pozri, padá kométa
všetky spoločne prebdené letá
cítim tvoj dych, dávny prepych,
odlož ostych a odtajni mi
svoje najtajnejšie sny

"ty"

doms.

Where to go next